Youth

Každý z nás už zažil moment, keď si želal nežiť. Áno, nežiť. Proste nebyť tu. Nebyť nikde. Tieto momenty zažívame vtedy, keď máme pocit, že sa všetko rúca a nikto nás nemá rád. Že nemáme nikoho kto by nás objal a utešil. Čo ak to je len ilúzia? Čo ak žijeme vo svete kde je všetko pekné a my si len nahovárame, že je to všetko zle? 

Nie, žiadne čo ak. My ŽIJEME v takom svete. Žijeme vo svete aký si vytvoríme my sami. Ste nešťastní lebo chcete byť. Každou sekundou to môžete zmeniť. Pozrite sa okolo seba, no teraz možno vidíte farebnú obrazovku, ktorá kazí váš zrak a to nie je celkom dobré, ALE ešte raz sa poobzerajte. V dome či byte kde bývate s vami žijú ľudia, ktorí vás majú radi. Naozaj. Všetci ľudia navôkol vás majú radi. Vždy mali a aj budú. Pokiaľ budete mať radi sami seba.


Takéto články ste už čítali snáď všade. Všade vám vravia, že sa máte mať radi a neviem čo všetko. Všetko je to dobré, ale pre niektorých sa to zdá byť nemožné. Všakže mám pravdu? Vždy keď si niečo tohto typu prečítate poviete si „Okej! Mením svoj život od základov. Budem sa mať rád a všetci naokolo ma budú mať radi tiež.“ Povedzme si to na rovinu. Hneď deň na to príde niečo čo opäť zmení vaše myšlienky. Poznáme..

Zas pôjde všetko dole vodou ako obvykle. Budete chcieť „nebyť“ pretože nezvládate nátlak. A vlastne, čí je to nátlak? Lepšie povedané, z čej strany? Nie je to náhodou vaše zrkadlo? Ak áno, určite by ste sa ho mali zbaviť. Tak je to aj s ľuďmi, s ktorými trávime väčšinu dňa. Ak sa pri nich necítite dobre, prečo ste tam? Lebo nemáte kamarátov a táto „partia“ zobrala úbožiatko k sebe? Prosím vás! S tým treba určite skoncovať. Hoďte týchto kamarátov za hlavu a pokračujte na svojej ceste. Stretnete ľudí, ktorí si zaslúžia vašu spoločnosť.

Pravdupovediac, teraz sa tu hrám na nejakého odborníka, alebo tak.. ja som vďakabohu niečo také nezažila. Ja zbožňujem ľudí, s ktorými trávim väčšinu dní. Ale tiež zažívam momenty depresií, keď sa mi chce plakať. Počúvam smutné romantické songy a smútim(?). Bože, to znie strašne. Ale je to pravda. Keď na druhý deň vstanem vravím si či som normálna a začínam odznova. Takto je to v podstate každý týždeň. Áno moje odhodlanie vydrží týždeň a potom spadne. Tak ho postavím znova, asi mu staviam slabé základy. Takže vety „Čo reveš dievča?! Spamätaj sa.“ nestačia. Aspoň nie na dlhšie ako 7 dní.

Minule som behala po tumblr a followla som jeden blog. Neskôr som to oľutovala. Baba, ktorá tento blog vlastní musí mať naozaj hlbokú depresiu. Reblogla minimálne 20 obrázkov so samovražednou tématikou a ja som ju naozaj ľutovala. Či už som bola na tom akokoľvek zle, nikdy som neuvažovala nad niečím ako samovražda.  Ona asi áno. Nikdy ma nenapadlo ani len rezať. Akože.. fakt? Prepáčte, ak to niekto z vás uznáva, ale POINTA? Dostanete zo seba zlú energiu alebo čo? Naozaj tomu nerozumiem. Teraz nechcem nikoho odsudzovať, ja len ľutujem týchto ľudí. Fakt.

Teraz určite nejdem čítať čo som to sem vlastne napísala, lebo by som polovicu vymazala. Takže takto to tu máte ako moje prvotné myšlienky. Ináč ja som chcela najprv písať poviedku a aha čo vzniklo. 

Comments

  1. Priznám sa ze ja som už rozmýšľala -.- no nikdy som si nič nespravila. mávam take stavy trošku často ale potom má to celkom prejde. no moje depresie su väčšinou so mna, vicitam si všetko čo niesom čo neviem... alebo s toho ze sa s niekým pohadam a som presvedčená ze somnou už neprehovorí. ale tí mi vždy pomozes (blog) vzdy má vschopi, dodá novú energiu,nádej ze dokážem to čo chcem (a preco aj trpim aby som to dosiahla) takze už zase ale patrí tí jedno neskutočne veľké ĎAKUJEM za všetko :)**

    Domi

    ReplyDelete
  2. Rozplakal si ma Tami! Nejdem ti nič vyčítať moja chyba...mám ťa rada. V tom článku som sa našla. Stavy na žiletku alebo niečo také nemávam. Cez jarné prázdniny to na mňa doľahlo. Už mesiac som vtedy nebola vonku...rozpadla sa mi partia, pretože jedna z mojich kamarátok si myslí, že som niečo urobila, ale nie je to tak. Nedá si to vysvetliť...Ale na niečo je to dobré, ukázalo sa že ani tá druhá nebola taká ako sa zdalo. Jednoducho sa na mňa vykašlala aj s tou druhou. Iba v škole prehodí zopár slov a koniec...Takže som aj za to vďačná,ukázalo sa že mám jednu skutočnú priateľku :)

    ___Lucy___

    ReplyDelete
  3. Myslím že väčšina z nás sa v tomto článku "našla"
    Pravda, nerežem sa a ani sa nesnažím nejako si ubližovať, pretože to vôbec nepomôže.
    Tiež poznám tie dni keď len tak ležím na posteli, sluchátka v ušiach a počúvam pomalé piesne, snažiac sa rozmýšľať nad textom a hľadať v ňom seba.
    Tento článok je naozaj dobrý na zamyslenie :)
    (Prepáč že ho komentujem o 10 dní neskôr, ale prečítala som si ho práve teraz a nedalo mi neokomentovať ho) :))

    ReplyDelete

Post a Comment

Popular Posts