SHE

Vo vzduchu cítiť horúci vosk a slzy. Chce vstať, no kolená sa jej trasú.  Nevie sa pohnúť, nedokáže to. Už viac nič nedokáže. Prameň čiernych vlasov si zastrčí za ucho a utrie si mokré líca. Oči má červené, ale neštípu ju. Možno aj áno, no už to viac necíti. Už nič necíti. Pri svetle nočnej lampy strávi celú noc. Nikoho aj tak ráno nebude zaujímať prečo nespala. Pozerá sa do stropu. Nič nevidí, nič necíti, na nič nemyslí. Takto to bude predsa len lepšie. Vidí ako vychádza slnko a vie, že čoskoro musí začať žiť aj ona. Počuje tiché kroky svojej staršej sestry, ktorá sa ponáhľa do práce ako každé ráno. O pár minút jej malý brat vrieska, pretože ho nevlastná matka núti jesť raňajky. Aj tak ich nezje, ako vždy.

Vojde do malej kúpeľne zo sivastým nádychom. Na stenách sú kresby jej brata, na zemi pohodené špinavé uteráky. V zrkadle už dlhšiu dobu nevidno odraz, no to aj tak nikoho netrápi. Otočí kohútikom a umyje si studenou vodou tvár. Vráti sa do svojej izby, oblečie si čiernu mikinu a obuje sa. Pozrie sa na seba do zrkadla, ktoré visí na západnej stene hneď vedľa okna. Vlasy jej padajú do tváre a oči už nie sú tak červené. Otvorí okno a zo zeme si vezme svoju tašku. Bez slova prejde cez kuchyňu a vyjde z domu. Slnko ju na chvíľu zaslepí no potom si naňho zvykne a rýchlym krokom kráča cez ulicu. Počas cesty do školy vyfajčí dve cigarety aj keď ich z duše neznáša. Poslední vošli do školy už dávno, ona sa však lenivým krokom dostane k dverám desať minút po druhom zvonení. Neóny blikajú, už tretí rok, profesor chémie, ktorého náhodne stretla na chodbe sa jej pýta prečo mešká. Nepočúva ho. Hudba je príliš nahlas.
V skrinke opäť nájde štyri papieriky, štyri rôzne prezývky, nadávky. 

Vie, že sem nepatrí. Nepatrí nikam. Pri zatváraní skrinky kovové dvierka zaškrípu. Neón zase zabliká a za oknom na strom vylezie veverica. Kráča chodbou a jej ťažké topánky vytvárajú jediný zvuk v miestnosti. Na konci zabočí doľava a oprie sa o stenu. Čaká. O dvadsaťdeväť minút sa ozve nepríjemný zvuk, taktiež zvaný zvonček. Ľudia ju obchádzajú a jej sa chce zvracať. Nevie však či z človečiny, ktorá všade páchne alebo preto, že už tri dni nič nejedla.

Ponáhľa sa cez dav až k záchodom. Zavrie sa v prázdnej kabínke a sadne si na zem. Všade naokolo sa rozlieha falošný smiech a sladký parfum. Steny kabínky sú popísané menami, číslami a textami piesní.  Opäť zvoní a hluk prestane. Všetci niekam zmiznú a ona opäť zostáva sama. Tentoraz však odchádza za nimi. Chytí kľučku bielych dverí a stlačí ju. Vojde dnu, vtedy sa na ňu dvadsaťosem párov očí prekvapene, zdesene a zároveň pobavene pozrie. Pozerá sa do zeme a kráča až k svojej lavici, v ktorej, prekvapivo, sedí sama. Sadne si, stolička zavŕzga aj pod jej malou váhou. Väčšina triedy sa venuje učivu, no nájde sa aj pár takých čo z nej nevedia spustiť zrak. Nevie prečo to robia. Možno ju chcú vyprovokovať, čo už pár krát dosiahli. Na konci hodiny hodí svoj jediný zošit, s jej kresbami, do tašky a odchádza. Na hlave má kapucňu, pretože to jej dáva pocit akejsi istoty. Necíti tak pohľady ľudí, ktorí nevedia čo so svojim životom.

Počas obedu sa vyberie ku skupinke ľudí stojacej za hlavnou budovou školy. Ľudia, ktorí ju akceptujú no ona ich už len z princípu nenazýva priateľmi. Oni nikdy nemajú zbytočné otázky, vlastne s ňou komunikujú minimálne. Chladný jesenný vzduch štípe v hrdle a cigaretový dym stúpa nahor. Trávnik je suchý a stena, o ktorú sa opiera je ošarpaná a plná nápisov.
Kto by si bol kedy pomyslel, že sa z nej stane takýto človek? Bez života, bez snov, bez šancí. Nikdy sa nezamýšľa nad tým, čo o nej ľudia hovoria. Prežíva. Zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Najradšej by to však skončila. Veď sa už o to aj pokúšala. Pri myšlienke na ten deň sa mimovoľne dotkne dlhej jazvy na krku, hneď vedľa tepny. V hlave jej víria spomienky na svetlá sanitky, injekcie, obväzy a novú krv. Posedenia u psychiatra, pobyty v nemocnici. Prečo ju vtedy zachránili, keď im je aj tak všetko jedno?

Zahasí cigaretu nohou a skloní hlavu. Vidí ako k nej kráča dlhovlasý chalan s hnusnou kerkou draka na ramene. Objíme ju jednou rukou okolo pása a niečo jej šepká. Hučí jej v ušiach, je jej z neho zle. Vytrhne sa z jeho objatia a uteká preč. Sklenené dvere sú zamknuté, preto obieha celú budovu až k hlavnému vchodu. Ľudia sa pomaly vracajú do tried. V celej škole smrdí chlór, upratovačky sa asi zase nudili. Potrebuje ísť na poslednú hodinu a potom odtiaľto vypadne. Nechce predsa, aby ju opäť vylúčili zo školy. Sadá si k chalanovi s blond vlasmi, ktorý sa prisťahoval pred rokom. Profesor ich na začiatku rozsadil takto, inak by určite sedela sama. Všetci čakajú kedy príde spomínaný profesor. Bavia sa medzi sebou, smejú sa. Ona pozoruje ako si jej spolu sediaci nervózne vyklopkáva perom do lavice neznámu melódiu. Vyzerá akoby sa jej bál. Vyberie si z tašky zošit a začne kresliť. Nerozmýšľa veľmi nad tým čo čarbe, no zrazu prestane keď zacíti, že sa na ňu blonďák pozerá. Pomaly pootočí hlavu a vlasy jej spadnú na bok. Opýta sa ho čo chce. On nervózne pokýva hlavou a potichu povie, že veľmi dobre kreslí. Mala by sa poďakovať, alebo aspoň prejaviť nejakú emóciu, no ona len odfrkne a otočí sa naspäť k svojmu zošitu. 

Cestou zo školy kráča rýchlo. Tri ulice pred barom kde pracuje, začne pršať. Dovnútra vojde celá mokrá, rýchlo si prezlečie veci a pustí sa do práce. Zozbiera špinavé poháre zo stolov a umýva ich. Sladká jablková vôňa saponátu ju udrie do nosa a rozbolí ju hlava. Dievča o niečo staršie ako ona jej podá ďalší riad a jeden pohár sa jej vyšmykne z ruky. Sklo sa roztriešti po podlahe a vedúci začne vrieskať. Obe rýchlo upratujú neporiadok, ktorý spôsobili. Na podlahu padnú tri červené kvapky. Dlaň jej krváca a ona si to skoro ani nevšimne. Dievča ju pošle dozadu, aby si to obviazala. Ponáhľa sa do šatne kde má veci. Sadne si na chladnú špinavú zem a pozerá sa na krv, ktorá jej tenkým prúžkom steká po ruke. Červená, horúca, upokojuje ju. O chvíľu počuje ako vedúci vrieska jej meno. Rýchlo si vyberie z tašky šatku a obviaže si ňou dlaň. Vráti sa naspäť k baru a pokračuje akoby sa nič nestalo. Necíti bolesť, nič. Bar je zaplnený dymom a smradom z fastfoodu od vedľa. Chlapíci prichádzajú z práce, opíjajú sa, nadávajú na svoje manželky a flirtujú s dievčatami, ktoré prejdú okolo. Ľudia v tomto meste sa správajú  ako naprogramované zvieratá zavreté vo veľkej klietke, na ktorú padla sivastá hmla. Nič viac, nič menej. Rodičia si nevedia ustrážiť svoje deti, deti si nevedia ustrážiť rodičov. O čom to celé je? Faloš a pretvárka. Zbabelosť a zúfalstvo. Smútok a strach.

Vonku sa stmieva a ona odchádza domov. Cesta pešo jej trvá tridsať minút. Býva na okraji mesta, školu ďaleko nemá, no všetko ostatné áno. Už z ulice vidí a počuje, že hádka medzi jej sestrou a nevlastnou matkou sa opäť opakuje. O pár minút príde otec, sestre vylepí facku a všetci zostanú ticho. Macocha sa rozplače a opakuje ako ju všetko mrzí. Ako ju mrzí správanie detí a to, že ju nenávidia. Otec ju nepočúva, vezme si z chladničky ďalšie pivo a sadne si pred televízor. 

Ona bez slova vojde dnu, vyjde do svojej izby a vyzuje si topánky. Z tašky si vyberie zošit a odviaže si z ruky šatku. Rana nie je hlboká, no stále je červená. Vojde do kúpeľne a zo skrinky vyberie fľašu alkoholu, ktorú si tam jej otec ukrýva. Naleje si trochu na ranu a nesústreďuje sa na bolesť. Z vrecka bundy vyberie peniaze, ktoré dnes v robote dostala a ukryje si ich k ostatným úsporám, ktoré má v malej škatuli za posteľou. Počuje klopanie na dvere. Jej malý brat strčí hlavu do izby a pozerá sa na ňu. Nepovie ani slovo. Snaží sa naňho usmiať a povie mu nech si k nej sadne. On tak urobí a ona ho objíme. Dá sa povedať, že je to jediný človek, ktorý jej zostal. So sestrou si nemajú čo povedať a ostatní, sú príliš zaneprázdnení nič nerobením. 



Nesrší z toho optimizmus, ako by sa patrilo teraz pred Vianocami, no čo už. Potrebovala som dať von emócie a vyšlo to v takejto forme, avšak nič podobné mojej realite sa v tejto poviedke nenachádza, našťastie. Krásny večer x

Comments

  1. Prekvapila si ma, že si niečo nové napísla :) Ako som to čítala,začala som plakať. Nemá to so mnou nič spoločné, ani s nikým z môjho okolia, ale prišlo mi to smutné. Veľmi, veľmi smutné. Už prvé dve vety a len tak mimochodom, je to super :D
    Lucy

    ReplyDelete
    Replies
    1. Stále sa púšťam do niečoho nového a preto asi nie je dobré keď zverejňujem príbehy čo sú "na dlho". Všetci čakajú na pokračovanie, ktoré dlho neprichádza.. (toť Dream is destiny) aj keď nakoniec ale po dlhom čase príde.
      To čo som pridala dnes pokračovanie môže a nemusí mať, so we´ll see!
      Pokúsim sa pridávať viac z mojej tvorby :) A som rada, že to vyvolalo emócie!

      Delete
  2. ja som tiež, keď som dnes písala, premýšľala nad tým, že ľudia asi v predvianočný večer nebudú mať chuť čítať moje depresívne kecy. ale je to môj blog a bolo by pokrytecké písať o stromčeku a bodkovaných ponožkách.
    inak píšeš dobre, pokračuj :)

    ReplyDelete
  3. Úplne iné také, také... neviem to opísať . čítala som všetko co si pridala na blog no toto sa mi z toho všetkého páčilo najviac. asi to bude tím, že mám na to momentálne náladu. bola by som veľmi rada keby niečo takéto bolo častejšie :).
    Domi

    ReplyDelete
  4. úplne to je krásne. Škoda, že som si to prečítala až teraz, bola som nejak stále zaneprázdnená...
    Úplne to vyjadruje dnešnú realitu, našťastie ja sama sa v tom dievčati nevidím, mám super život :) No zažila som si už aj depresívne stavy, takže sa úplne viem vcítiť do jej kože.. Až časom mi prišlo čo je skutočne šťastie :)

    ReplyDelete

Post a Comment

Popular Posts