záchrana


“It’s rather ironic that we try to save others, but don’t believe anyone can do that for us.”


Tú vetu hore vyslovila N raz uprostred noci, keď sme sa bavili o mne, o nej, o všetkých. V tej vete je snáď všetko čo ma vystihuje. Niet horšieho pocitu než pocit bezmocnosti vo chvíli, keď chcete človeku veľmi pomôcť. Keď viete, že sa trápi a vaše slová sú to jediné čo dotyčnému môžete ponúknuť ako oporu a aj tak urobia v tom prípade len minimum.

Mala som obdobie, kedy som sa tvárila "drsne", ale v tom takom heartless slova zmysle. Myslela som si, že taká dokážem byť. Nezaujímať sa o ostatných. Snažila som sa chrániť pred svetom, pred okolím. Veď kto môže zlomiť srdce človeku, ktorý to srdce ani nemá, však? Presne o to mi šlo, nemať takéto hlbšie city voči nikomu. Chcelo to veľa úsilia a aj tak som to nakoniec vzdala. Ale nie len tak sama od seba. Jednoducho do môjho života prišiel a ja som sa od tej chvíle nevedela držať v úzadí, nebudovať si žiadne puto ani city. Zabudla som na svoje heartless ja a snažila som sa pomôcť stratenej zlomenej duši, ktorá si ku mne našla cestu.

Už v ranom období tohto (pre mňa dôležitého) priateľstva som si uvedomila, že vo svojom živote mám stále niekoho strateného, komu pomáham hľadať cestu. Jedným sa to darí, ďalší potrebujú vynaložiť viac úsilia aby kráčali sebavedomo po svojom chodníku života. Pár týždňov dozadu sa mi takýto starý priateľ ozval a mne stačilo pár minút konverzácie a vedela som, že jeho ja sa nikam nepohlo. Že aj po dvoch rokoch stojí na tom istom mieste a rieši tie isté veci. Na druhej strane ja mám pocit, že za rovnaký čas, spomínaných 24 mesiacov odkedy sme sa prestali kontaktovať, som sa zmenila až niekoľko krát.

Niekde, pravdepodobne tumblr, som raz videla myšlienku, ktorá vravela, že si máme dať pozor, keď pomáhame zlomenej duši, aby sme si náhodou neblížili na jej ostrých, zlomených kúskoch... (Pár krát som sa už poškriabala, no nikdy to nebolo nič vážne.)

No, ale vrátim sa k prvej vete. Áno, snažím sa zachrániť ľudí okolo seba. Nie, neverím, že niekto dokáže zachrániť mňa. Sama sa strácam vo svojej hlave, tak teda nie je možné, že by ma z toho zmätku niekto len tak vytiahol, posadil na pokojné miesto a povedal, že všetko bude v poriadku. A tiež, nerada by som zaťažovala iného človeka len aby mi mal pomôcť.


Možno raz uverím.
Možno aj mňa raz niekto zachráni.
Snáď dovtedy stihnem zachrániť všetkých ostatných.


Comments

  1. krasne napísané, páči sa mi to s tou zlomenou dušou a tiež som taká, každého vypočujem, snažím sa pochopiť, ale keď je zle mne, mám pocit, že by som svojim smútkom obťažovala a nechavam si to pre seba.

    ReplyDelete
  2. Duše záchrancov sú často nakonci krehkejšie, než duše zachránených. A im už nemá kto pomôcť.

    ReplyDelete

Post a Comment

Popular Posts