to alebo tamto

Červený lak na nechtoch mala olúpaný, všimol si to hneď ako si sadol vedľa nej. Autobus bol preplnený. Vrava ľudí sa v uzavretom priestore väčšmi ozývala. Pozrel sa na ňu znova. Nenápadne. Hľadela von oknom, cez ktoré prenikali slnečné lúče. Oči sa jej leskli akoby sa každú chvíľu mala rozplakať. Túžil opýtať sa jej či je v poriadku, nedokázal však vysloviť ani hlásku. Cítil jej prenikavú, no zároveň nevtieravú vôňu. Voňala ako jarné ráno, keď človek pri východe slnka kráča po ulici a s radosťou dýcha čerstvý vzduch nového začiatku. Nervózne žmolil v prstoch kus šálu, ktorý mal na krku. Tak veľmi sa s ňou chcel rozprávať, no nedokázal to. Už len desať sekúnd a šanca sa vyparí. Znova sa na ňu pozrel, vzdychol si a pokrútil hlavou. Autobus zastal a on sa pobral k dverám. Vystúpil a snažil sa vymotať z davu ľudí, ktorí stáli na zastávke. Do tváre mu udrel ostrý severný vietor, čoskoro začne snežiť. Ruky si skryl do vrecák a so sklonenou hlavou kráčal domov. Všetko bolo fuč. 

Chcela plakať, tak veľmi chcela plakať a vypustiť zo seba všetko zlé, čo v nej po celom dni zostalo. Túžila sa čo najrýchlejšie dostať domov, aby mohla zaspať a zabudnúť na realitu. Aspoň na chvíľu.  Dnes nechcela potichu sledovať ľudí a zamýšľať sa nad ich osudmi. Nechcela kráčať po ulici a obdivovať kúty mesta, ktoré pre ňu dovtedy zostávali nepovšimnuté. Na zastávke ako obvykle zbadala chlapca, ktorý každý deň jazdil tým istým autobusom ako ona. Pozorovala ho už dlhšiu dobu. Väčšinou cestoval s partiou kamarátov, nikdy však nie sám. Dnešok však bol iný. Nastúpil, rozhliadol sa okolo seba a vykročil jej smerom. Srdce jej búšilo, dýchala rýchlo. Pozerala sa cez okno, nechcela aby ju videl v takom bezmocnom stave. Aj keď si povedala, že jej to môže byť ľahostajné, nikdy si ju predsa nevšimol. Chcela ho však poznať. Raz sa objavil dokonca aj v jej sne. Nemala však odvahu, a už vôbec nie dnes, vysloviť jediné slovo.  Cítila jeho blízkosť a zmocnila sa jej nesmierna radosť, pretože sa na pár sekúnd necítila tak sama. Potom jej však svedomie vrátilo naspäť myšlienku reality, nesmela sa klamať predstavami a snami. Bolo to zbytočné, nepomohlo to. A tak rýchlo ako prišiel, tak aj odišiel. Cez okno videla ako sa stratil z dohľadu v dave mrzutých ľudí. Všetko bolo fuč.



Zdravím.
Neviem však, už vôbec, koho. Kto zostal a čakal, že sa Tami raz zobudí zo storočného spánku a niečo napíše. Well, tak či onak, som tu. A som rada, že som tu. 

Viete, posledné týždne sa pýtam samej seba ako to, že som vždy tvrdila, že chcem pracovať s ľuďmi. Názor som síce nezmenila, mám však len obavy. Keď teraz pod "prácu s ľuďmi" zahŕňam vlastne prácu s ľuďmi, s ktorými trávim teraz piaty rok. Presnejšie, príprava Stužkovej je jedna veľká fuška, na ktorú je potrebné gigantické vrece nervov a trpezlivosti. Hlavne ak sa aktívne zapája jedna pätina kolektívu a ostatní len hundrú. Pravdaže, som si istá, že toto je ešte nič v porovnaní s tým, čo ma čaká v ozajstnom dospeláckom svete. Neviem sa dočkať. 

Ináč sa mám fajn. Toto na začiatku je teda výtvor po megadlhom čase. Len tak, z nudy a hlavne zo zvedavosti, že či som ešte nezabudla skladať pekné vety. Mám za sebou týždne takého akoby prázdna. Alebo skôr, zabudla som sa pozerať na svet inak. Každý deň som prežívala a potom som si uvedomila, že môj mozog zabudol tie dni vôbec zaznamenávať. Nepamätala som si predošlé dni, lebo sa nedialo nič, čo by vlastne stálo za zapamätanie. Problém však nebol v tom, že sa fakt nič nedialo. Ja som len zabudla hľadať tú krásu, magickosť, všedných dní a okolia. A to bol teda celkom problém.

Comments

  1. Veľmi pekné. Píš prosím ťa častejšie. Tvoj blog je jeden z mojich obľúbených už dlhší čas aj keď nepridávaš až tak často :)

    ReplyDelete

Post a Comment

Popular Posts