o tom aký dospelý život vlastne nie je

Zajtra oslávim posledné -násť narodeniny. Pri pomyslení na to, že existujem už tak dlhú dobu dostávam závraty. Neverím tomu, pretože všetky moje predpoklady o tom aký dospelý je život, keď máte devätnásť, sa stratili. Zmizli tak rýchlo, ako keď na okno auta, pokryté mrazom, zasvieti ranné slnko. (Minule som to sledovala.) Veľmi dobre si spomínam na to, ako boli pre mňa maturanti alebo takí tí školskí dospeláci akýmsi vzorom - miľníkom - v živote. Pretože oni určite vedia čo chcú, odchádzajú na výšku, robia správne rozhodnutia a vstupujú do reálneho života. Haha. Ako som sa len mýlila.. Často sa cítim akoby som mala maximálne šestnásť rokov.

Kam sa všetko podelo? Človek sa teší na osemnástku, keď sa mu otvoria pomyselné dvere dospelosti. Ja si však už ani poriadne nepamätám, ako som rok s týmto magickým číslom v kolónke vek prežila.




  • urobila som si vodičák (teraz sa pýtam či mi len tak náhodou nebol nanič)
    ! múdry Instagram mi pripomína: 
  • ako urputne som sa pripravovala na maturitu zo slovenčiny a potom to zakončila jednotkou
  • tiež to, že som si kúpila/dostala pár dobrých kníh
  • že som sa v lete pokúšala naučiť po rusky (a stále sa snažím)
  • že som bola na dvoch skvelých svadbách 
  • že som strávila krásne 2 týždne počas leta s novými kamošmi zo sveta
  • že som mala stužkovú 
  • že som podporovala slovenskú hudbu
  • a jedla čokoládovú zmrzku 
  • a veľa iných vecí, na ktoré som zabudla, pretože zjavne neboli podstatné
Písala som si denník tak nepravidelne, chaoticky a málo, že aj keď to, čo som robila už viete, tak to ako som sa cítila, neviem ani ja.

Letmo si však spomínam, že som prekonala krehkosť mojej duše, ktorá bola v jednom neurčitom bode nadlomená a vtedy som sa ocitla na hrane takého ťažko-predstaviteľného prázdna. Stalo sa veľa vecí, ale vlastne nič. Prekonala som svoju zatiaľ najsilnejšiu a najviac saaad crush. Viete ako veľmi som ju prekonala? Tak veľmi, že keď to niekto (J? S?) minule spomenul, až som sa začala diviť. Úplne som na to totiž zabudla! 
Počas uplynulého roka a môjho vstupu do podivnej dospelosti som však zažila aj polročnú životnú revoltu. K tejto malinkej časti môjho nepodstatne krátkeho života však spomínam so zvláštnou eufóriou. Bolo to fajn, ale už som niekde inde. Opäť som sa posunula o pár krokov vpred, odmietam stagnovať. 

Nič zvláštne sa aj tak vlastne nedeje. Som o rok staršia, zas bližšie k smrti. Nemala by som sa však viac tešiť z tohto aktuálneho momentu? Som teraz predsa najmladšia aká kedy budem, za okamih to bude fuč. 

Och áno aj vlasy som si prvýkrát nechala vyžehliť ;)

"I feel that I am everything exceptional, and, yet, nothing special, and I am terrified of it." 
- Chelsea Lois

Comments

  1. všetko najlepšie teda :) kde tu si niečo zapisuj (spätne ťa to poteší), vlasy si nežehli, brčky sú adekvátnejšie tvojmu ešte mladému veku (tiež mám podobne a už som sa naučila stareckú mluvu, neber si príklad) a poteš sa aj niečím hmotným, progres osobnosti je fajn, ale... nedajú ti ho do takej peknej papierovej tašky, ani sa ti pohodlne neuloží s dobrou chuťou na jazyku :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. vďaka! áno, potešila som svoje nadšené ja krásnym novým červeným rúžom, lebo tých nikdy nie je dosť :)

      Delete

Post a Comment

Popular Posts