vlakové súpravy plné blúd

Fiktívne mestá v reálnych hlavách. Fiktívni ľudia v reálnych svetoch. 




Koľko kvetov ešte potrebuješ na vznik dokonalej kytice? Je to skoro ako príklad z hodiny matematiky vo štvrtom ročníku. Poháre vína sa prelievajú na zem, všade je toho príliš. Ľudia sú presýtení materiálom, ktorí vytvorili. Nechcú už ani vidieť všetky tie kovové mašiny a internetové databázy, ktoré sledujú každý ich krok. Čo je fikcia a kde končí skutočnosť? Nechce sa to dievča v béžovom trenčkote zastaviť a nadýchnuť? Veď nemá ani vek na tento workoholizmus. V Amerike by jej totiž ani pivo nepredali.



Romantický príbeh o dievčati, ktoré sa rozbehlo a nevedelo sa zastaviť začína práve.. teraz. Konečne odišla ako vždy chcela. Odišla zo sveta, ktorý ju dusil lebo bol malý ako klietka pre andulky. Nie je mŕtva, žije, ale inde. Vo veľkom meste. Už je z nej veľké dievča vo veľkom meste s veľkými snami. Chodí do veľkej školy, plnej veľkej človečiny. Keď bola ešte malým dievčaťom a chodievala na prázdniny do veľkého mesta, niečo jej vravelo, že raz bude jeho súčasťou. V klietke pre andulky síce mala pohodlie, kamarátov aj rodinu, ale šťastná veruže nebola. Jej veľké krídla sa vždy zasekli do kovových stĺpov a nepustili ju ďalej. Plakala len keď ju nikto nevidel. Plač bola slabosť a tú si ona nemohla dovoliť. Vždy chcela byť silnou a plač bol len pre slabošky. To si ona dlhú dobu veľmi naivne myslela a riadila sa tým. Niekedy namiesto plaču udierala päsťami do červeného vreca určeného na box (a jej výlevy hnevu a zúfalstva). Rodina sa ju snažila vyformovať podľa svojich predstáv a ona tak musela potláčať svoje vnútorné svety. Nechávala ich voľné len keď bola sama a maľovala. Všetky jej myšlienky zostávali na plátne a na výkresoch. Po troch strastiplných mesiacoch a neustálom pobyte v klietke konečne nastal čas na jej odlet.

Sedela v starom vlaku a sledovala ako si dáma oproti nej vybaľuje croissant, ktorý sa prezentoval ako čerstvý, ale smrdel umelinou a pochlipkáva horúcu čiernu kávu z plastového pohára so zeleným logom firmy. Ona má zabalené jedlo od mamy. Už od rána ju zvláštne bolí žalúdok a nemá chuť sa jedla ani dotknúť. Ešte štyri dlhé hodiny, pokiaľ sa dostane do Veľkého mesta. Mala by sa učiť, ale mozog ju prehovára. Načrtáva si do zápisníka to, čo má pred očami. Zelené lesy a žlté lúky za oknom sa strácajú. Nový rýchlovlak, ktorý financovala stará vláda je nepohodlný a preplnený dospelákmi s čiernymi kufríkmi a farebnými kravatami. Veľkú hnedú tašku z brúsenej kože má položenú medzi kolenami. Je plná harabúrd, pretože akokoľvek sa snaží, nevie žiť ako minimalistka.

Už tak dlho nedržala v rukách štetec. Vlastne si už ani nepamätá kedy naposledy tomu tak bolo. Zo školy uteká do práce, ktorá ju naozaj úprimne baví. Inak by to nerobila. Ale pomaličky zisťuje, že cestou stratila dôležitú súčasť svojej duše. Tá ktorá jej často vadila a chcela sa jej zbaviť. Nie nadarmo sa hovorí, že až keď niečo stratíš zistíš, akú hodnotu to pre teba malo. 

V tomto Veľkom meste bola už rok. Stále však mala pocit, že tam nepatrí. Aj dnes. Všímala si detaily ako nepravidelnosť dlaždíc na podlahe, po ktorej kráčala a zauzlené vlasy dievčaťa pred ňou. Zastala uprostred priestrannej haly v starom technickom múzeu. Okolo nej boli veci, ktorým nerozumela. Malo by ju to štvať? Možno trochu. Prišla sa tam niečo nové naučiť? Nie, to nie.

Comments

Popular Posts