Vo vzduchu cítiť horúci vosk a slzy. Chce vstať, no kolená sa jej trasú. Nevie sa pohnúť, nedokáže to. Už viac nič nedokáže. Prameň čiernych vlasov si zastrčí za ucho a utrie si mokré líca. Oči má červené, ale neštípu ju. Možno aj áno, no už to viac necíti. Už nič necíti. Pri svetle nočnej lampy strávi celú noc. Nikoho aj tak ráno nebude zaujímať prečo nespala. Pozerá sa do stropu. Nič nevidí, nič necíti, na nič nemyslí. Takto to bude predsa len lepšie. Vidí ako vychádza slnko a vie, že čoskoro musí začať žiť aj ona. Počuje tiché kroky svojej staršej sestry, ktorá sa ponáhľa do práce ako každé ráno. O pár minút jej malý brat vrieska, pretože ho nevlastná matka núti jesť raňajky. Aj tak ich nezje, ako vždy. Vojde do malej kúpeľne zo sivastým nádychom. Na stenách sú kresby jej brata, na zemi pohodené špinavé uteráky. V zrkadle už dlhšiu dobu nevidno odraz, no to aj tak nikoho netrápi. Otočí kohútikom a umyje si studenou vodou tvár. Vráti sa do...