V toto upršané piatkové popoludnie sa mi zachcelo trochu sentimentality. Zamýšľam sa totiž nad priateľstvami. Nad ich rôznorodosťou, intenzitou, nad ich trvaním a chybovosťou. Aká veľká súčasť života sa dokáže stať z tak obyčajných priateľstiev! Sú priateľstvá, ktoré trvajú krátko a sú silné, ale sú aj také, ktoré začali v škôlke a trvajú až do smrti. Pre mňa sú priatelia doslova druhou rodinou, v ktorej som bezpodmienečne prijatá so všetkými svojimi chybami. Mám vďaka tomu napríklad dve sestry, ktoré som nikdy nemala. Mám priateľstvá, ktoré sa zakladajú na rovnakom vnímaní sveta a mám aj také, ktoré sú úplne opačné, pretože čo je lepšie ako rôznorodosť v žití života? Mám priateľov, ktorí mi rozumejú bez slov a mám aj priateľov, ktorí mi síce niekedy nerozumejú, ale nemusím sa im vysvetľovať. Mám aj takých, ktorí ma zranili a premýšľam, či by som ich ešte mala volať priateľmi. Ale priznám sa, mám aj takých, ktorých som zranila ja. No a nehovoriac o tých priateľoch, ktorí sa zdali,