a spark of madness

V toto upršané piatkové popoludnie sa mi zachcelo trochu sentimentality. Zamýšľam sa totiž nad priateľstvami. Nad ich rôznorodosťou, intenzitou, nad ich trvaním a chybovosťou. Aká veľká súčasť života sa dokáže stať z tak obyčajných priateľstiev! Sú priateľstvá, ktoré trvajú krátko a sú silné, ale sú aj také, ktoré začali v škôlke a trvajú až do smrti. Pre mňa sú priatelia doslova druhou rodinou, v ktorej som bezpodmienečne prijatá so všetkými svojimi chybami. Mám vďaka tomu napríklad dve sestry, ktoré som nikdy nemala. Mám priateľstvá, ktoré sa zakladajú na rovnakom vnímaní sveta a mám aj také, ktoré sú úplne opačné, pretože čo je lepšie ako rôznorodosť v žití života? Mám priateľov, ktorí mi rozumejú bez slov a mám aj priateľov, ktorí mi síce niekedy nerozumejú, ale nemusím sa im vysvetľovať. Mám aj takých, ktorí ma zranili a premýšľam, či by som ich ešte mala volať priateľmi. Ale priznám sa, mám aj takých, ktorých som zranila ja. No...

Toto obdobie mi vo veľkej miere slúži na kompletné rozpitvanie každej mojej nálady, reakcie a emócie. Toľko som sa o tom napočúvala a prečítala. Myslím o tom, ako je potrebné pri konfliktoch a negatívnych emóciách hľadať chybu v sebe, pýtať sa čo sa stalo, v sebe. Tak sa k tomu pomaly dostávam. Analyzujem úplne obyčajné bezvýznamné situácie a fakty. Pozorujem sa z diaľky aj zblízka. Čo na mňa má vplyv a na čo moje vedomie úplne kašle? Poviete si, aké banality, veď to je jasné. Ale čo ja viem? Mne to až tak jasné často nebolo, hlavne pri malých ohňostrojoch instatného hnevu, hah. Tak premýšľam, že čo viac môže byť sebaláska ak nie poznávať samú alebo samého seba do poslednej nitky, do poslednej emócie. Však práve my sami sme jediní kto s nami žije od začiatku až do konca. Ja sama som svojou parťáčkou v tomto živote a práve preto by som mala vedieť čo robím, prečo to robím, prečo to cítim a hlavne čo od života a...

Habera spieval o krátkych láskach, ja neustále myslím na krátke radosti. Pocity krátkodobého šťastia, ktoré mi zohrejú krv v žilách a zodvihnú ťažké kútiky úst. Pretože niekedy stačí okamih, aby sa moje srdce rozbúchalo a oči zarosili. A vždy ma dokáže prekvapiť z akých maličkostí sa viem tešiť. Napríklad som si istá, že na strednej sa mi endorfíny v mozgu uvoľňovali najmä vďaka seriálom a kapelám, z ktorých existencie som sa nesmierne tešila. Po rokoch to znie nanajvýš detinsky, hlavne keď sa nad tým zamýšľam takto nahlas. Ale raz za čas to príde. Dobrý seriál, skvelé postavy, príbeh, na ktorý sa naviažem a lusknutím prsta som zrazu vo fangirl nebi. Jednoducho krátka radosť. Do tejto kategórie spadá aj hmotné šťastie, akým dlhé roky nazývam koláče. Koláče v kaviarňach ku káve. Čokoládové koláče. Naposledy mi len spomienka na taký jeden robila radosť celý týždeň. Čokoládový s karamelom? V útulnej malej cukrárni v malom škótskom meste? I mean, come ooon! To je ono, krátka ...

V priebehu nasledujúcich týždňov sa vrátim do Bratislavy len za jediným účelom. Odsťahovať sa z internátu v Mlynskej doline. Posledné mesiace som po ničom inom netúžila, ale realita, s ktorou to prichádza mi nie je až taká sympatická. Vziať štyri roky života na plecia za tri hodiny bude určite náročné. Viac ma však bolí fakt, že som sa s tým miestom poriadne nerozlúčila. Napriek svojmu biednemu stavu bola predurčená stať sa obľúbenou a výnimočnou. Zo všetkých internátnych izieb, na ktorých som počas štúdia prebývala bola tou najškaredšou, v najhoršom stave. A predsa... Najlepšie sa tam cítim v skorých ranných hodinách dňa, tesne po polnoci. Keď je ožiarená žltým svetlom stolnej lampy a mihotavým plameňom vonnej sviečky. V izbe sa nachádzajú dve staré, tvrdé postele a dva drevené stoly s kovovými stoličkami, ktoré vážia snáď pol tony. Keď stojíte pri vchodových dverách, na stole v ľavom rohu môžete vidieť m...

Keď sníš a chceš sa toho zbaviť, otravné je to jak nádcha.. Bol horúci večer uprostred suchého leta a v malej izbe sa ozývali prerývané vzlyky. Sivý ventilátor nepravidelne vrčal a víril dusný vzduch. Sedela na chladnej podlahe a objímala si kolená. Obloha menila farby v priebehu sekúnd. Ružová. Oranžová. Fialová. Pohyby stromov boli nekoordinované, no upokojujúce. Aké by to bolo keby...? No aké?  Nazvala by som to skôr besnenie. Áno, toto pomenovanie je lepšie. Odtrhla som sa z reťaze reality a be snila som. Už odkedy si pamätám, rada som len tak ležala v posteli a vytvárala si v hlave obrazy skreslenej reality, po ktorej som túžila. Čo by som mala oblečené, ako by som vyzerala, čo by som hovorila a ako by som sa správala. Také moje vlastné krátke príbehy ako vystrihnuté z Wattpadu. Po rokoch som si konečne uvedomila, aké nesprávne to môže byť, keď popustím uzdu fantázie. Pretože ľudia, ktorí sú súčasťou mojej reality a stanú sa aj súčasťou snenia nie sú rovnakými osobam...

Pred dvomi dňami som sa vrátila zo štvordňového putovania po slovenskej krajine.  A toto sú moje dojmy v slovách. Muráň-Levoča 2019

“This is a city of shifting light, of changing skies, of sudden vistas. A city so beautiful it breaks the heart again and again.” - Alexander McCall Smith A tak opäť raz o Edinburghu. V prvej časti s názvom Auld Reekie som svoje výlevy ukončila najviac klišoidne ako sa len dalo. "Načasovanie môjho života je však trochu iné. Ktovie, možno Edinburgh o pár rokov budem nazývať domovom. A možno sa tam už nikdy nevrátim." Ah, Tamara, no mohla si toto? Už som v tom čase predsa vedela, že do Edinu sa jednoducho ešte vrátim. A stalo sa - presne o 365 dní som vstúpila na škótsku pôdu do kvapiek chladného škótskeho dažďa.  Desať minút pred nástupom do lietadla som celkom náhodne natrafila na pieseň od Kataríny Málikovej, Nová Krajina . Táto pieseň sa tak lusknutím prsta stala soundtrackom môjho výletu. Odhalila všetko, čo som nosila v srdci a nedokázala som to konkrétne pomenovať. Odíď, túžba. Som z teba neslobodná. Dokola a dokola, pokiaľ som si ju nevryla do mozgu a me...

Tamara Maria alebo Tami Brooks? A čo znamená potom TR v logu?  Tak už sa konečne rozhodni, dievča zlaté.  Po nekonečne dlhých mesiacoch, dokonca rokoch, som sa rozhodla vrátiť sa sem. Nadobro. Prinútiť sa písať, ukladať myšlienky na papier - aj keď len pomyselný - a nezblázniť sa. Vyjadrovať svoje emócie aj iným spôsobom, než len typickými prejavmi (smiechom, plačom či hnevom) mladej ženy. Chcela som napísať dievčaťa, ale už nie som dievča. Už som žena, treba to prijať.   Tak teda som tu. Ja, Tamara, čo sa kedysi nenazývala ináč než Tami. Tá, ktorá tu v pätnástich tárala o One Direction a iných neduhoch mladého pubertálneho mozgu. Na tejto webovej stránke, ktorá si prešla mnohými úpravami zovňajšku i vnútra, som mohla byť vždy bezpečne sama sebou. Ale bola som naozaj sama sebou? Keď som mala pätnásť či šestnásť a túžila som po uznaní a vysokej návštevnosti blogu, bola som naozaj autentickou verziou Tamary? Nepochybne som bola autentickou Tami B...

"I always feel that when I come to Edinburgh, in many ways I am coming home." - Alan Rickman O tom, ako sa Tamara vrátila domov, aj keď tam nikdy predtým nebola.

"Hej, máš niečo na tričku."  Ukázal na malé hnedé bodky na chrbte jej obľúbenej košele. "Aha. To je krv?" Ona niečo zamrmlala a zakryla si vlasmi plecia. 

Komentár  (zadanie na hodinu "Žurnalistické žánre") Zhruba pred pol rokom som prechádzala Námestím SNP v našom hlavnom meste. Očami som prebehla po pamätnej tabuli a slová, ktoré som si prečítala, mi zostali v mysli kým sa nezotmelo. Len ten, kto si slobodu vybojoval, je jej hoden. Narodila som sa do slobodnej krajiny, nemusela som kvôli tomu pohnúť ani brvou. Znamená to, že svojej slobody nie som hodná?

Keď je vaším cieľom urobiť svet lepším miestom a pritom sami so sebou bojujete aby ste neboli takou shitty osobou. Tak by som zhrnula moje myšlienkové po d chody v poslednej dobe. Bola som doma asi desať dní. Boli sviatky, plný dom ľudí, plný diár povinností a ja. Písala som eseje, scrollovala facebook, pozerala seriály, hrala sa s deťmi a bola s rodinou. Týždeň upadol do stereotypu na aký som bola zvyknutá posledné roky. Bála som sa ako budem reagovať na túto "známu" domácu zmenu. Odkedy som však odišla, všetko sa zmenilo. Prišla som späť do mojej momentálnej reality a pritom stále nie som tak úplne naspäť. Dostalo ma to. Tento týždeň mal a má mnoho hajlajtov,  ale tak či tak sa mi vôbec nič nechce. Ísť do školy, ísť na nákup, ísť do knižnice, vybaviť toto, vybaviť tamto... fakt nie. To také nevinné ničnerobenie ma pripravilo o energiu. Len by som spala, 24/7. Ak by som nebola tak ľahko ovplyvniteľná v týchto veciach, všetko by bolo v úplnom poriadku.

Štyri krát keby (nie len tri) a moje krátke odpovede na jednoduché otázky.  Už by to chcelo niečo poriadne, že? 

Odkedy som vyšla z učebne č. 204, plávam vo vlastnom sklamaní zo seba a okolností.

“It’s rather ironic that we try to save others, but don’t believe anyone can do that for us.” Tú vetu hore vyslovila N raz uprostred noci, keď sme sa bavili o mne, o nej, o všetkých. V tej vete je snáď všetko čo ma vystihuje. Niet horšieho pocitu než pocit bezmocnosti vo chvíli, keď chcete človeku veľmi pomôcť. Keď viete, že sa trápi a vaše slová sú to jediné čo dotyčnému môžete ponúknuť ako oporu a aj tak urobia v tom prípade len minimum. Mala som obdobie, kedy som sa tvárila "drsne", ale v tom takom heartless slova zmysle. Myslela som si, že taká dokážem byť. Nezaujímať sa o ostatných. Snažila som sa chrániť pred svetom, pred okolím. Veď kto môže zlomiť srdce človeku, ktorý to srdce ani nemá, však? Presne o to mi šlo, nemať takéto hlbšie city voči nikomu. Chcelo to veľa úsilia a aj tak som to nakoniec vzdala. Ale nie len tak sama od seba. Jednoducho do môjho života prišiel a ja som sa od tej chvíle nevedela držať v úzadí, nebudovať si žiadne puto ani city. Zabudla s...

Anonym chce aby som písala o láske.  Ale ja neviem či viem písať o láske, skúsim to teda. Nejdem písať o láske k iným ľuďom. Nemienim písať ani o láske k zvieratám či nejakým hmotným veciam. Idem písať o láske. O láske k sebe samej.  Boli časy kedy som sa fakt nemala rada. Neznášala som svoj výzor, svoje telo. Pravdaže, nebolo to nič hrozné. Neplakala som kvôli tomu celú noc a ani som si nikdy naschvál neubližovala. Necítila som sa však šťastná a spokojná sama so sebou. Vždy som sa snažila čo najviac, byť šťastná . Celkom mi to aj šlo, myslela som si. Cez deň, keď som bola v spoločnosti iných ľudí, smiala som sa, usmievala a cítila sa šťastne, no bohužiaľ nie spokojne. Akonáhle som prišla domov a večer som trávila sama vo svojej izbe všetko sa zosypalo. Náladu som mala hlboko za bodom mrazu a všetko sa zdalo byť zlé. Vedela som, že aj keď sa budem akokoľvek snažiť nebudem spokojná a naozaj šťastná.  Vždy som na sebe videla vysoké čelo, škaredé zuby, ši...

Pred dvoma dňami ma postihol zvláštny pocit.  Cítila som sa ako v nočnej more, ktorú som mávala v detstve. Pár minút pred odchodom do školy keď som sa prezliekala a dokončovala linku na pravom oku. Ako vždy som si pustila hudbu, pretože ticho naozaj nemám príliš v láske. Nepamätám sa presne, ktorý song od Arctic Monkeys mi práve hral, keď som zacítila ten nepríjemný pocit.  Každý zvuk, ktorý sa v izbe ozýval, či už to boli moje kroky alebo sveter, ktorý som vyberala zo skrine  spôsoboval akúsi paniku. Strach, ktorý ma vždy budil zo spánku. Nepamätám sa kedy naposledy som mala tú nočnú moru , no bolo to dávno a teraz sa vrátila v takejto podobe.  Keď som si uvedomila čo sa deje, začala som panikáriť, pretože každý zvuk, ktorý som počula ma ťahal naspäť do toho strachu . Poviem vám, krvný tlak sa mi musel rapídne zvýšiť. Rýchlo som si vzala tašku, zatvorila som dvere. Schádzala som po schodoch, rýchlo, pretože som si myslela, že snáď to prestane. Toč...

Je blondínka. Nepravá, našťastie. Nepatrí k zarytým optimistom, pretože ako sama vraví, nemá na to dôvody. Niekedy, avšak, veľmi málo, sa stane, že zmení názor a dúfa. Dúfa, že to bude lepšie. Veriť , to je jej slovo. Jej pravidlo. Motto. Nemá to v živote ľahké, ale stále vie čo má urobiť. Vraví správne veci v správnej chvíli, občas sa však vyskytnú aj výnimky. Počúva hudbu, ktorú chce a je jej jedno čo vravia ostatní. Pomáha, vždy a každému. Nie je ako ja, je lepšia. Je naozaj, naozaj dobrá, v srdci. Keď je stredobodom pozornosti cíti sa výnimočne, ale je rada keď sa jej to nestáva často. Zvieratá má ešte radšej ako ja kávu , treba k tomu dodať niečo viac? Vie ako rozumieť mojim vtipom. Tancujeme spolu životom, ale nespievame lebo nepoznáme rovnaké texty. Je neodmysliteľnou časťou môjho života. Smejeme sa spolu každé ráno, keď sedíme v červenom trolejbuse s naším obľúbeným číslom. Smejeme sa aj poobede. Dokonca aj medzitým. Pi...