a spark of madness

Iný postoj, dokonca v prvej osobe. A ja len rozmýšľam čo z toho sa mi páči viac. Posledné mesiace vo mne pomaly rástla neskonalá túžba utiecť. Keď som umývala dlážku v hale, chcela som všetko hodiť za seba a utekať. Bežať dole ulicou a neobzerať sa. Potom nasadnúť na prvý autobus a ak by taký neprišiel, stopovala by som autá. Keď som vyberala taniere z umývačky riadu a pomaly ich ukladala do skrinky. Chcela som nepozorovane odomknúť zadné dvere a preliezť plot. Skrinku by som určite zabudla zatvoriť a možno by sa mi jeden tanier vyšmykol z rúk. Spadol by na zem a rozbil by sa na maličký, drobný prach, no i na veľké nebezpečné kusy. Keď som polievala kvety v záhradke pred domom rozmýšľala som o tom najviac, pretože vtedy by to bolo až príliš jednoduché. Párkrát som to dokonca skúsila. Neboli to oni, kto ma zastavil, ale môj strach. Chcela som utiecť, pretože som vedela, že svet, všetko tam vonku, čaká práve na mňa .

Dnes takto, ako som sľúbila. Niečo z mojej hlavy. Síce krátke, ale uvažujem, že keby som sa viac potrápila a rozvinula tento námet, mohlo by to byť fajn. Utiekla 28. júna. Začínalo sa stmievať. V tom čase mala umývať riad, ktorý sa nahromadil po večeri. Namiesto toho využila, že v dome bolo pätnásť ľudí a nikto jej nevenoval ani štipku pozornosti. Veci mala zbalené v hnedom plátenom vaku, ktorý našla pár mesiacov dozadu v škatuli v podkroví. Vtedy jej dovolili vziať si odtiaľ päť vecí. Celé podkrovie bolo preplnené rôznymi taškami, škatuľami, starými bicyklami, obrazmi aj knihami. Vzala si teda päť vecí a vrátila sa k bežným stereotypným prácam v dome. Mohlo by sa zdať, že sa jej tam žilo dobre, bez toho aby ju niekedy pohlcovali myšlienky o odchode. Mala strechu nad hlavou aj plný žalúdok. Ona však netúžila po pokoji a stereotype, chcela niečo viac. Stačilo by prejsť cez žitné pole dlhé štyri kilometre, za ktorým sa nachádzala diaľnica. Tá pre ňu znamenala veľa. Bola to šanca na