a spark of madness

“This is a city of shifting light, of changing skies, of sudden vistas. A city so beautiful it breaks the heart again and again.” - Alexander McCall Smith A tak opäť raz o Edinburghu. V prvej časti s názvom Auld Reekie som svoje výlevy ukončila najviac klišoidne ako sa len dalo. "Načasovanie môjho života je však trochu iné. Ktovie, možno Edinburgh o pár rokov budem nazývať domovom. A možno sa tam už nikdy nevrátim." Ah, Tamara, no mohla si toto? Už som v tom čase predsa vedela, že do Edinu sa jednoducho ešte vrátim. A stalo sa - presne o 365 dní som vstúpila na škótsku pôdu do kvapiek chladného škótskeho dažďa.  Desať minút pred nástupom do lietadla som celkom náhodne natrafila na pieseň od Kataríny Málikovej, Nová Krajina . Táto pieseň sa tak lusknutím prsta stala soundtrackom môjho výletu. Odhalila všetko, čo som nosila v srdci a nedokázala som to konkrétne pomenovať. Odíď, túžba. Som z teba neslobodná. Dokola a dokola, pokiaľ som si ju nevryla do mozgu a me

Tamara Maria alebo Tami Brooks? A čo znamená potom TR v logu?  Tak už sa konečne rozhodni, dievča zlaté.  Po nekonečne dlhých mesiacoch, dokonca rokoch, som sa rozhodla vrátiť sa sem. Nadobro. Prinútiť sa písať, ukladať myšlienky na papier - aj keď len pomyselný - a nezblázniť sa. Vyjadrovať svoje emócie aj iným spôsobom, než len typickými prejavmi (smiechom, plačom či hnevom) mladej ženy. Chcela som napísať dievčaťa, ale už nie som dievča. Už som žena, treba to prijať.   Tak teda som tu. Ja, Tamara, čo sa kedysi nenazývala ináč než Tami. Tá, ktorá tu v pätnástich tárala o One Direction a iných neduhoch mladého pubertálneho mozgu. Na tejto webovej stránke, ktorá si prešla mnohými úpravami zovňajšku i vnútra, som mohla byť vždy bezpečne sama sebou. Ale bola som naozaj sama sebou? Keď som mala pätnásť či šestnásť a túžila som po uznaní a vysokej návštevnosti blogu, bola som naozaj autentickou verziou Tamary? Nepochybne som bola autentickou Tami Brooks. Tento pseudo