a spark of madness

Benjamin bol básnik, balil bilióny báb. Bádal, že borovička bola bázňou básnikov. Na bavoráku brázdil bosniacke brehy. Beťár, básne jeho brakmi boli. Beta, bulimička z bratislavských barov, bola baletkou. Balila biednymi bokmi a baletom, balíkom bravúrnym.  Bedminton bohatých býval v Bruseli Betinou brandžou. V Bludisku bolesti buntošili a bosí bežali s bezúhonnými bubeníkmi. Beta biedne balila Benjamina. Belasé boa, bledá baretka... Benjamin sa bicykloval, blbec. Blúdili Breznom až do belasého brieždenia. Beta bezmocne božekala, Benjamin bol blízko. „A biligválne bozky?“. „Bohužiaľ...“ brblal Benjamin. Betu to bolelo. Bodla. Blížilo sa biele BMW, bleskovo blikalo. „Benjamin? Bol by býval boháčom.“ Beta sa borila blatom. Blažene bránila bridkú bratovraždu. Bol to blud. Bláznom bola Beta. Beta brutálne bodla Benjamina. Babka bohémka jej blahoželala broskyňovou bublaninou a buldog Boris brechal. Bársčo bolo, bársčo bude. Bodaj by búrka bola. _____ Moje riešenie dom...

Fiktívne mestá v reálnych hlavách. Fiktívni ľudia v reálnych svetoch. 

Keď je vaším cieľom urobiť svet lepším miestom a pritom sami so sebou bojujete aby ste neboli takou shitty osobou. Tak by som zhrnula moje myšlienkové po d chody v poslednej dobe. Bola som doma asi desať dní. Boli sviatky, plný dom ľudí, plný diár povinností a ja. Písala som eseje, scrollovala facebook, pozerala seriály, hrala sa s deťmi a bola s rodinou. Týždeň upadol do stereotypu na aký som bola zvyknutá posledné roky. Bála som sa ako budem reagovať na túto "známu" domácu zmenu. Odkedy som však odišla, všetko sa zmenilo. Prišla som späť do mojej momentálnej reality a pritom stále nie som tak úplne naspäť. Dostalo ma to. Tento týždeň mal a má mnoho hajlajtov,  ale tak či tak sa mi vôbec nič nechce. Ísť do školy, ísť na nákup, ísť do knižnice, vybaviť toto, vybaviť tamto... fakt nie. To také nevinné ničnerobenie ma pripravilo o energiu. Len by som spala, 24/7. Ak by som nebola tak ľahko ovplyvniteľná v týchto veciach, všetko by bolo v úplnom poriadku.

Štyri krát keby (nie len tri) a moje krátke odpovede na jednoduché otázky.  Už by to chcelo niečo poriadne, že? 

Odkedy som vyšla z učebne č. 204, plávam vo vlastnom sklamaní zo seba a okolností.

Iný postoj, dokonca v prvej osobe. A ja len rozmýšľam čo z toho sa mi páči viac. Posledné mesiace vo mne pomaly rástla neskonalá túžba utiecť. Keď som umývala dlážku v hale, chcela som všetko hodiť za seba a utekať. Bežať dole ulicou a neobzerať sa. Potom nasadnúť na prvý autobus a ak by taký neprišiel, stopovala by som autá. Keď som vyberala taniere z umývačky riadu a pomaly ich ukladala do skrinky. Chcela som nepozorovane odomknúť zadné dvere a preliezť plot. Skrinku by som určite zabudla zatvoriť a možno by sa mi jeden tanier vyšmykol z rúk. Spadol by na zem a rozbil by sa na maličký, drobný prach, no i na veľké nebezpečné kusy. Keď som polievala kvety v záhradke pred domom rozmýšľala som o tom najviac, pretože vtedy by to bolo až príliš jednoduché. Párkrát som to dokonca skúsila. Neboli to oni, kto ma zastavil, ale môj strach. Chcela som utiecť, pretože som vedela, že svet, všetko tam vonku, čaká práve na mňa .