297

Dnes takto, ako som sľúbila. Niečo z mojej hlavy. Síce krátke, ale uvažujem, že keby som sa viac potrápila a rozvinula tento námet, mohlo by to byť fajn.

Utiekla 28. júna. Začínalo sa stmievať. V tom čase mala umývať riad, ktorý sa nahromadil po večeri. Namiesto toho využila, že v dome bolo pätnásť ľudí a nikto jej nevenoval ani štipku pozornosti. Veci mala zbalené v hnedom plátenom vaku, ktorý našla pár mesiacov dozadu v škatuli v podkroví. Vtedy jej dovolili vziať si odtiaľ päť vecí. Celé podkrovie bolo preplnené rôznymi taškami, škatuľami, starými bicyklami, obrazmi aj knihami. Vzala si teda päť vecí a vrátila sa k bežným stereotypným prácam v dome. Mohlo by sa zdať, že sa jej tam žilo dobre, bez toho aby ju niekedy pohlcovali myšlienky o odchode. Mala strechu nad hlavou aj plný žalúdok. Ona však netúžila po pokoji a stereotype, chcela niečo viac. Stačilo by prejsť cez žitné pole dlhé štyri kilometre, za ktorým sa nachádzala diaľnica. Tá pre ňu znamenala veľa. Bola to šanca na lepší život. Dobrodružstvo jej prúdilo v žilách a obaľovalo jej nadšené búšiace srdce. Keď je človek zatvorený v klietke skoro celý život, je viac než isté, že sa raz pokúsi ujsť.

Ak dodržiavam plány na každý deň, nemám minúty nazvyš, kedy by som sa mohla nudiť. Dnešok je presne takýmto dňom. Našťastie bol tento utorok podľa predstáv a bez sklamaní ako včera. Budem sa snažiť robiť väčší brainstorming vrámci námetu k tomuto príbehu, ktorého počiatočný názov vidíte hore. Uvidíme čo z toho bude.