(NE)ÚTEK

Chcela utiecť, pretože vedela, že svet tam vonku, čaká práve na ňu.

Bežať dolu kopcom je v daždivom počasí nebezpečné. V tomto prípade je to však nevyhnutné. Musí bežať pokiaľ si to opäť nerozmyslí, nezľakne sa. Konečne sa odhodlala odísť. Ak zastane, vráti sa.

Všetko čo na ňu vo svete čaká, a na čo tak dlho čakala ona, je na dosah ruky. Bola súčasťou domčeku z karát. Vytiahla svoju kartu a keď videla, že sa domček nezrútil, rozhodla sa.

Nad útekom premýšľala už päťsto tridsiaty druhý deň. Keď umývala dlážku v hale, chcela všetko hodiť za seba a utekať. Prebehnúť lúku až k potoku a neobzerať sa. Keď ukladala taniere do skrinky chcela nepozorovane odomknúť zadné dvere a preliezť plot. Skrinku by určite zabudla zavrieť a možno by sa jej jeden tanier vyšmykol z rúk. Spadol by na zem a rozbil by sa na maličký, drobný prach i na veľké nebezpečné kusy. Keď polievala kvety v záhradke pred domom, rozmýšľala o tom najviac, pretože vtedy by to bolo až príliš jednoduché. Presne dvadsaťšesť krát pocit slobody aj okúsila. V každom prípade sa vrátila naspäť a nikto nič nezistil. Mala tisíc dôvodov na útek a len jeden na to, aby zostala. Práve strach opätovne dokázal rozdupať jej biedny kúsok odvahy.

Bála sa. Napriek tomu, že by vedela prežiť niekoľko dní sama v lese alebo by sa vedela ubrániť keby ju niekto napadol, mala strach z úplne iných vecí. Bála sa, že ak odíde, stane sa neviditeľnou. Nik o ňu ani len nezakopne, zostane úplne sama. Desila ju predstava úplnej samoty. Čo ak si na ňu nikdy nikto nespomenie? Čo ak sa už nenájde nikto, kto by sa jej opýtal či sa nezabudla popri práci najesť? Nikomu nebude záležať na tom, aký mala deň.

Obávala sa aj vlastných výčitiek. Vedela, že ju budú zožierať ako malé škaredé červíky v otvorenej rane zraneného zvieraťa. Ako by to mohla urobiť? Ako by ich všetkých mohla opustiť a nechať napospas... napospas tomu všetkému? Ak existuje správny čas na sebecké rozhodnutia, dúfala, že práve teraz sa deje.

Napriek chladnému októbrovému počasiu sú ružové šaty z jemnej látky a hnedé kožené topánky to jediné, čo má na sebe a tiež to jediné, čo si vzala. K tomu si pribalila i ten starostlivo strážený kus odvahy a túžbu zmeniť realitu. Nohy sa jej na klzkom povrchu neustále šmýkajú a teraz po prvý raz padá. Kŕčovito zviera v dlani steblá suchej trávy a celá sa trasie. Dom je ďaleko. Vytŕča zo sivastej hmly a pôsobí smutne. Po troch hlbokých nádychoch opäť vstáva a rozhoduje sa vo svojom smere. Ďalej? Alebo späť?

 _____________

Opäť raz sme mali v škole tvorivé zadanie. Našou úlohou bolo napísať príbeh, niečo, čo sa nám vyjaví pri pohľade na tento obraz:

Andrew Wyeth - Christina's World (1948)