Auld Reekie

"I always feel that when I come to Edinburgh, in many ways I am coming home." - Alan Rickman

O tom, ako sa Tamara vrátila domov, aj keď tam nikdy predtým nebola.

Už ako šestnásťročná som snívala o tom, že si našetrím na letenky a navštívim ho. Napriek tomu, že som ho poznala len z fotografií, niečo ma opantalo. Trvalo mi päť rokov pokiaľ som sa tam naozaj dostala a teraz môžem s radosťou na duši povedať, že som bola v hlavnom meste Škótska a páčilo sa mi tam všetko. Každá dlažobná kocka, i vietor vo vlasoch. Nebudem však predbiehať pointu, veď nebola každá situácia dokonalá a aj som si zanadávala.

Bolo to moje cestovateľské „prvé všetko“. Prvý mesiac roku 2018 a ja som prvýkrát sedela v lietadle. Keďže šlo o nízkorozpočtovú leteckú spoločnosť, delila som sa o môj osobný priestor hneď s niekoľkými ľuďmi, čo nerobím trikrát rada. Som milovníkom výšok, a preto som si pohľady z malého špinavého okna celkom užívala. Nad letiskom sme krúžili viac ako pol hodinu a po štyroch okruhoch som si vravela, že škótsky kraj poznám už ako rodnú vlasť. O niekoľko desiatok minút neskôr som si pri čakaní na batožinu našla štyri správy a osem neprijatých hovorov. Ako som už spomínala, letela som prvýkrát a moja mamka okrem iného miluje stres.

Toto dobrodružstvo znamenalo taktiež môj prvý zahraničný výlet úplne osamote. Našťastie mám veľmi dobrý orientačný zmysel a moje svedomie mi absolútne nedovoľuje sa niekam vydať bez vedomosti základných a nevyhnutných informácií o danom mieste. So zaslúženým sebavedomím som preto vyšla z budovy letiska, kúpila si päťlibrový lístok na autobus a s úsmevom som sledovala okolie v dopravnom prostriedku i mimo neho. Samozrejme som nezabudla zavolať mamke.

Po pol hodine som sa ocitla v samom centre mesta a to na Princes Street – niečo ako naša Obchodná, len krajšia, väčšia a lepšia. Konečne som mala čas sa zastaviť a poriadne sa nadýchnuť toho škótskeho vzduchu, pravdaže s prímesou výfukových plynov, predsa len, stála som uprostred križovatky. Obloha bola plná sivých mračien a na tvári mi pristáli prvé kvapky dažďa. V priebehu sekundy však odniekiaľ zasvietili lúče zapadajúceho slnka a mesto dostalo ružový nádych. Ťažko sa mi to opisuje, ale verte mi, zo šedého depresívneho Edinburghu bolo zrazu sivé nádherné mesto plné nostalgie. Tieto moje postrehy si sama odôvodňujem ako subjektívne romantizovanie hrozného zimného počasia z dôvodu citovej väzby neznámeho pôvodu k danému miestu.

Moja izba ma čakala v tichej uličke pod vyhasnutou sopkou, jednou z prírodných atrakcií mesta. Pani Lydia, u ktorej som bývala, mala výrazný škótsky prízvuk a ja som napriek všetkej snahe nerozumela prvým piatim vetám, ktoré na mňa vychrlila. Len som sa usmievala, prikyvovala a ďakovala. Izba bola celkom studená, keďže v Škótsku v zime nekúria. Ľuďom zjavne stačí elektrický ohrievač, deka a horúci English breakfast tea.

Mesto som si počas rokov vysnívala – vytvorila som si určitú predstavu o tom ako sa tam žije alebo akí sú obyvatelia. Každopádne moje predstavy sa nezbúrali - asi neboli až natoľko nereálne. Jedna z vecí, ktoré ma prekvapili a predovšetkým potešili, bol fakt, že sú tam oveľa príjemnejší ľudia ako na Slovensku. Bolo ohromné pozorovať ako sa pri vystupovaní z autobusu každý jeden z cestujúcich pozdravil a poďakoval šoférovi.

Keď kráčate po slovenských uliciach a náhodou sa váš pohľad stretne s pohľadom iného neznámeho človeka, čo najrýchlejšie otočíte hlavu alebo sa pozriete inde. Nič sa nestalo, nikto si to nevšimol. Prirodzene, keď sa mi presne toto stalo v Edinburghu, ako správna Slovenka som zareagovala po slovensky. Potom som si však rýchlo uvedomila, že tá staršia pani sa na mňa usmiala. Toto sa stalo počas dňa ešte dva razy, pokiaľ som pochopila, že ľudia sú tam naozaj nesmierne milí. Za to o počasí sa to povedať nedá, to v januári milé rozhodne nie je. V priebehu jednej hodiny tam dokáže človek zažiť prudký a silný dážď, studený severný vietor, teplé lúče slnka a k tomu na oblohe farebnú dúhu. V priemere som striedala „outfity“ každých sedem minút. S kapucňou a šálom; len s kapucňou; len so šálom; bez kapucne a bez šálu; príliš teplo aj na zimnú bundu.

Uličky starého mesta sú krivé, kopcovité, úzke a človek má chuť si každú jednu odfotiť. Stredoveké obytné domy sú hlavne pre slovenského turistu niečo nevídané. V priebehu dvoch dní som si v rýchlosti obehla hlavné pamiatky mesta, o ktorých sa dočítate na každej webovej stránke. Vybehla som si tiež na Calton Hill, kde sa nachádza hneď niekoľko významných pamätníkov. Je to kopec, ktorý ponúka jeden z najlepších výhľadov na mesto a prístav zároveň. Môj rozpočet mi nedovoľoval utratiť sedemnásť libier na vstupenku do Edinburghského hradu a aj Holyroodsky zámok, ktorý je oficiálnym škótskym sídlom Alžbety II, som si pozrela len zvonka.  V centre je viacero cintorínov, prevažne z osemnásteho a devätnásteho storočia, ktoré sa určite oplatí navštíviť. The Royal Mile, jedna z hlavných ulíc starého mesta, je preplnená obchodmi, ktoré ponúkajú typické škótske predmety a produkty. Paradoxne, vlastníci a predavači nepochádzajú zo Škótska, ale skôr z ďalekej Ázie.

Ďalšie dva dni som však stavila na vlastnú intuíciu a môj denný program nebol výrazne naplánovaný. Vybrala som sa na pláž vzdialenú od centra približne 20 minút cesty autobusom. Nič som o tom nevedela, poznala som len názov mestskej časti – Portobello.

To miesto sa pre mňa stalo samostatnou kapitolou celého môjho malého dobrodružstva. Na jednej strane tam na mňa všetko pôsobilo ako veľké klišé z filmovej adaptácie knihy od Rosamunde Pilcherovej. Pekné malé domy so záhradkami; pláž obmývaná severným morom; šťastní, nenáhliaci sa ľudia, ktorí venčia svoje psy; útulné kaviarne, reštaurácie a obchody bez turistov. Na druhej strane, Portobello sálalo pochmúrnou nostalgiou zmiešanou so silným škrekotom čajok a zápachom morskej vody. Piesok bol mokrý a špinavý a v kombinácii s ostrým severným vetrom mi celkom robilo problémy sledovať kam šliapem a nezaboriť sa do bahna. Skoro trištvrte hodiny som stála pri morskom brehu a v tichu nasávala celú tú atmosféru. Neskôr som sa v typickej miestnej reštaurácii rozpísala a rozhodla sa, že keď sem prídem najbližšie, tak to bude minimálne na dva mesiace, a budem tu konečne písať knihu. Dokonca som mojim kamarátkam oznámila, že ak sa raz niekto bude chystať požiadať ma o ruku, nech mu poradia, aby tak urobil práve tam. Aj keď je pravdepodobné, že budeme mať obuté gumáky a vietor odfúkne prsteň do mora.

Keď som sa vrátila späť do centra, trochu mi chýbalo to ticho panujúce na pláži. Obyvatelia Edinburghu kráčajú rýchlo, ignorujú červené semafory pre chodcov a niekedy aj samotné prechody pre chodcov. Vďaka univerzite je to viacmenej študentské mesto, čiže pulzuje aktívnym životom. Neďaleko hlavnej budovy univerzity som našla obľúbenú študentskú kaviareň s oknami otočenými na jednu z najrušnejších ulíc. Rýchlo som zapadla medzi študentov, ktorí sa tam učili a písali, a snívala som tom, aké by to asi bolo, keby som bola jednou z nich.

Gastronomicky som lietala z krajiny do krajiny. Výlet začal večerou v indickom takeout-e a počas ďalších dní som vyskúšala miestny McDonalds, lososový brunch na pláži, wafflový burger, ale aj národné škótske jedlo – haggis, neeps & tatties, ktoré sa podáva s omáčkou z whisky. To som si za posledné peniaze vychutnala v jednej z najstarších mestských krčiem s názvom Koniec sveta. Nevyskúšala som len škótsku whisky. Tú naozajstnú, ktorá sa píše bez e. Preto mám o dôvod viac vrátiť sa tam.

Keby som svoje dojmy mala zhrnúť do jednej vety, bolo by to: „Je to mesto pre mňa.“ Napriek tomu, že kvôli počasiu by som často mala vlasy ako zmoknuté kura a musela by som nosiť čiapku, čo neznášam - je to jednoducho mesto pre mňa. Fascinuje a baví ma. Načasovanie môjho života je však trochu iné. Ktovie, možno Edinburgh o pár rokov budem nazývať domovom. 

A možno sa tam už nikdy nevrátim.