“This is a city of shifting light, of changing skies, of sudden vistas.
A city so beautiful it breaks the heart again and again.” - Alexander McCall Smith
A city so beautiful it breaks the heart again and again.” - Alexander McCall Smith
A tak opäť raz o Edinburghu.
V prvej časti s názvom Auld Reekie som svoje výlevy ukončila najviac klišoidne ako sa len dalo. "Načasovanie môjho života je však trochu iné. Ktovie, možno Edinburgh o pár rokov budem nazývať domovom. A možno sa tam už nikdy nevrátim." Ah, Tamara, no mohla si toto? Už som v tom čase predsa vedela, že do Edinu sa jednoducho ešte vrátim. A stalo sa - presne o 365 dní som vstúpila na škótsku pôdu do kvapiek chladného škótskeho dažďa.
Desať minút pred nástupom do lietadla som celkom náhodne natrafila na pieseň od Kataríny Málikovej, Nová Krajina. Táto pieseň sa tak lusknutím prsta stala soundtrackom môjho výletu. Odhalila všetko, čo som nosila v srdci a nedokázala som to konkrétne pomenovať. Odíď, túžba. Som z teba neslobodná. Dokola a dokola, pokiaľ som si ju nevryla do mozgu a melódia mi hrala v ušiach aj keď slúchadlá boli odložené v batohu.
Tento výlet do Atén severu mal byť pre mňa emocionálnym resetom. V zápiskoch nachádzam slová opisujúce túžbu po radosti, odpustení a nádeji. Chcela som sa tam vyplakať, vykričať a hlavne byť sama so sebou. Veľa som premýšľala, spomínala, analyzovala. Deň pred odletom som vytriedila dve vrecia oblečenia (áno, mala ma na svedomí Marie Kondo a jej Netflixová séria) a v severnom mori som chcela zanechať aj "tú špinu, čo nosím v sebe". Jedno veľké skorojarné upratovanie duše.
Bol to útek od problémov? Jednoznačne. Tie problémy však neovplyvňovali vo veľkej miere moje okolie, skôr mňa. Teda, vezmime si to po poriadku.
Akcia: Môj vnútorný nepokoj, ktorého sa treba zbaviť.
Reakcia: Ja, nevrlá voči okoliu, pritom to okolie za nič nemohlo.
Edinburgh sa stal útočiskom pre moju dušu. Len tam som dokázala kráčať po ulici a usmievať sa od radosti. Takej tej úprimnej radosti zo života. Za tých pár dní samoty som prehodnotila svoje konanie, vzťahy, či postoje k ľuďom. Uvedomila som si kto mi chýba a koho viac nepotrebujem. Avšak to, že som si dané veci uvedomila hneď neznamená, že som podľa nových záverov začala aj konať. Ak ste si to mysleli, ste prehnaní optimisti.
Januárový výlet som uchopila z inej stránky. Už som poznala centrum, no nie ľudí v ňom a preto som sa rozhodla tomuto jadru mesta vyhnúť. Našla som si perfektné airbnb (odporúčam 12/10) v prímorskej časti Portobello. Ako môžete vidieť na fotke nad týmto textom, bolo to magické. Každé ráno som raňajkovala pri ružovej oblohe a pozorovala východ slnka. Potom som vyšla von, kúpila si kávu a prechádzala som sa po mokrom piesku až pokiaľ som nedošla k moru, ktoré odliv vzdialil desiatky metrov. Na pláži v tom čase bolo zopár ľudí so svojimi psami. Okrem nadšených zvierat, ktoré čakali na ďalší hod loptičky, bolo počuť už len žblnkotanie vĺn.
Dokážete si predstaviť lepšiu psychohygienu? Lebo ja nie. Aj keď to nebola žiadna letná idylka a horúci piesok, to nie. Teplota vzduchu 4°C a nejaký ten severný vetrík mi však vyhovujú.
Toto všetko bolo v čase, kedy som zvažovala kam pôjdem študovať druhý stupeň svojho vysokoškolského štúdia. Všetko šlo ruka v ruke s mojou vtedajšou životnou dilemou. Poznáte príbeh o tom ako som na strednej snívala o univerzitnom živote v Edinburghu? Long story short, napokon som si tam ani nepodala prihlášku. Sen však zostal zakliesnený niekde v podvedomí. Napriek tomu, že som sa rozhodla pre Bratislavu a ani na sekundu som to neoľutovala, vždy som z časti túžila po živote v Edine. Tentoraz prišlo na lámanie chleba a schyľovalo sa k novým rozhodnutiam a novým križovatkám. Och, a ako ma to celé lákalo. Utiecť odtiaľto, začať nanovo.
Chôdza po uličkách, chodníkoch a lúkach škótskej krajiny sa pre mňa stala terapiou. Pomyselne som ceruzkou písala na prázdne strany môjho škótskeho života. Predstavovala som si aké by to celé bolo. Žiť všetky dobrodružstvá, radosti i útrapy tu. Neskôr, po desiatkach kilometrov v nohách, som si však uvedomila, že by to bolo veľmi bolestivé. Odísť z Košíc po strednej bolo liečivé, ale odísť z Bratislavy po Bc. by bolo presným opakom. Neprišla som však na prevratné "toto nie je pre mňa", ale skôr na "ešte nie je správny čas". A tu sa dostávame k otázke: Čo znamená správny čas? Príde niekedy?
Je to v mojich rukách, či ten čas príde alebo nie. Zatiaľ mi stačí, že je toto mesto mojím bezpečným úkrytom, otvorenou náručou, kde na seba samú čakám ja. Len o niečo spokojnejšia a šťastnejšia, aby som tam dala dokopy svoje rozorvané vnútro po celom roku zážitkov.
Akcia: Môj vnútorný nepokoj, ktorého sa treba zbaviť.
Reakcia: Ja, nevrlá voči okoliu, pritom to okolie za nič nemohlo.
Edinburgh sa stal útočiskom pre moju dušu. Len tam som dokázala kráčať po ulici a usmievať sa od radosti. Takej tej úprimnej radosti zo života. Za tých pár dní samoty som prehodnotila svoje konanie, vzťahy, či postoje k ľuďom. Uvedomila som si kto mi chýba a koho viac nepotrebujem. Avšak to, že som si dané veci uvedomila hneď neznamená, že som podľa nových záverov začala aj konať. Ak ste si to mysleli, ste prehnaní optimisti.
Januárový výlet som uchopila z inej stránky. Už som poznala centrum, no nie ľudí v ňom a preto som sa rozhodla tomuto jadru mesta vyhnúť. Našla som si perfektné airbnb (odporúčam 12/10) v prímorskej časti Portobello. Ako môžete vidieť na fotke nad týmto textom, bolo to magické. Každé ráno som raňajkovala pri ružovej oblohe a pozorovala východ slnka. Potom som vyšla von, kúpila si kávu a prechádzala som sa po mokrom piesku až pokiaľ som nedošla k moru, ktoré odliv vzdialil desiatky metrov. Na pláži v tom čase bolo zopár ľudí so svojimi psami. Okrem nadšených zvierat, ktoré čakali na ďalší hod loptičky, bolo počuť už len žblnkotanie vĺn.
Dokážete si predstaviť lepšiu psychohygienu? Lebo ja nie. Aj keď to nebola žiadna letná idylka a horúci piesok, to nie. Teplota vzduchu 4°C a nejaký ten severný vetrík mi však vyhovujú.
Toto všetko bolo v čase, kedy som zvažovala kam pôjdem študovať druhý stupeň svojho vysokoškolského štúdia. Všetko šlo ruka v ruke s mojou vtedajšou životnou dilemou. Poznáte príbeh o tom ako som na strednej snívala o univerzitnom živote v Edinburghu? Long story short, napokon som si tam ani nepodala prihlášku. Sen však zostal zakliesnený niekde v podvedomí. Napriek tomu, že som sa rozhodla pre Bratislavu a ani na sekundu som to neoľutovala, vždy som z časti túžila po živote v Edine. Tentoraz prišlo na lámanie chleba a schyľovalo sa k novým rozhodnutiam a novým križovatkám. Och, a ako ma to celé lákalo. Utiecť odtiaľto, začať nanovo.
Chôdza po uličkách, chodníkoch a lúkach škótskej krajiny sa pre mňa stala terapiou. Pomyselne som ceruzkou písala na prázdne strany môjho škótskeho života. Predstavovala som si aké by to celé bolo. Žiť všetky dobrodružstvá, radosti i útrapy tu. Neskôr, po desiatkach kilometrov v nohách, som si však uvedomila, že by to bolo veľmi bolestivé. Odísť z Košíc po strednej bolo liečivé, ale odísť z Bratislavy po Bc. by bolo presným opakom. Neprišla som však na prevratné "toto nie je pre mňa", ale skôr na "ešte nie je správny čas". A tu sa dostávame k otázke: Čo znamená správny čas? Príde niekedy?
Je to v mojich rukách, či ten čas príde alebo nie. Zatiaľ mi stačí, že je toto mesto mojím bezpečným úkrytom, otvorenou náručou, kde na seba samú čakám ja. Len o niečo spokojnejšia a šťastnejšia, aby som tam dala dokopy svoje rozorvané vnútro po celom roku zážitkov.
Komentáre
Zverejnenie komentára