Pred dvomi dňami som sa vrátila zo štvordňového putovania po slovenskej krajine.
Lk 1,38
Vždy som bola všetko len nie dobrodružný typ človeka. Počas svojho dospievania som síce skúšala kadečo vo vodách hudby, filmu, literatúry či módy, no bolo to však len také intelektuálne minidobrodružstvo. Nikdy som nechodievala na túry. Z veľkej časti kvôli tomu, že tak nerobil nikto v mojej rodine. Dôvodom môže byť aj fakt, že les je rovno oproti môjmu rodnému domu, takže návštevy lesa boli časté, avšak len za účelom nedeľnej prechádzky alebo zberu hríbov. Malá Tamara bažila po meste, po mestskej džungli, hluku a davoch ľudí, pretože keď vyrastáš v malinkej dedine, jasné, že túžiš po pravom opaku. O čosi väčšia Tamara, tá zo stredoškolskej lavice, síce možno trošku túžila po dobrodružstve v horách, ale len kvôli tomu, že ju tam volali kamoši. Aj tak žiadne nezažila, pretože mamka ju tam nepustila. Keďže nikdy som nebola akýsi risk-taker, až tak mi to nechýbalo. Posledné roky sa nad tým veľmi veľa zamýšľam. Nemôže to byť spôsobené tým, že mamka sa o mňa vždy tak bála pri každej maličkosti? Veď doteraz sa bojím urobiť kotúľ a nikdy by som neskočila z útesu do mora (aj keď už som skočila z mosta Lafranconi). Ale možno to nie je tou mamkou, veď môj malý 12 ročný brat je totálny opak. Ako dieťa som vraj bola veľmi opatrná, tak mi to zjavne ostalo.
Až tieto moje vysokoškolské roky sú hlavne rokmi kedy skúšam úplne bežné a jednoduché veci po prvý raz. Okrem iného medzi ne patrila prvá poriadna guľovačka v snehu po kolenách v decembri 2017, prvá túra do hôr v máji 2018 či prvá opekačka s pravými gitarovými vypaľovačkami v máji tohto roku (!!!). Dobieham zameškané, môj životný maratón.
Pred dvomi týždňami som dostala otázku, "Čo robíš 2.-7. júla?", na ktorú som automaticky odpovedala, že veď budem doma a potom v práci a tak. Vedela som na čo dotyčný naráža, pretože už dva mesiace predtým som dostala podobnú otázku, resp. pozvanie, nad ktorým som len mávla rukou. Ja predsa také veci nerobím. Pešia púť? Pffff, to nie je pre mňa. Ale tentoraz bolo niečo iné, pretože mi moja intuícia hneď dala do hlavy chrobáka, ktorý pobehoval hore dole a pýtal sa "A prečo nie? Prečo by to nebolo práve pre teba?" Takže trvalo cca 35 minút od otázky až po moju nalomenú, 85%nú súhlasnú odpoveď. Lebo ja rada a často počúvam svoju intuíciu.
Tak ubiehali dni a ja som si kupovala nové sandále, repelent, opaľovací krém, paštéty, hľadala som zapotrošený spacák a spisovala zoznam vecí, ktoré nesmiem zabudnúť zbaliť. Začiatok bol v Muráni a cieľom bola Levoča. Áno, išlo o kresťanskú mariánsku púť a ja som sa už nevedela dočkať, napriek tomu, že som len veľmi málo tušila čo ma vlastne čaká. Nejaká tá chôdza, ruženec či omša. Nič, čo by som doteraz nerobila.
Tohtoročná, v poradí už dvadsiata ôsma pešia púť bola výnimočná tým, že po dlhých rokoch nás (pútnikov) bolo vyše 270. Naozaj veľké množstvo ľudí a ja som na spočítanie tých pre mňa známych nepotrebovala ani všetky prsty jednej ruky. Ocitla som sa v nádhernom kraji medzi skvelými ľuďmi a od prvých minút som tušila, že to bude dobré.
Putovať sme začali v stredu. Denným cieľom bol Telgárt, guľáš a výhľad na Kráľovu hoľu. Mobil mi tvrdí, že v ten deň som prešla 34 990 krokov na trase dlhej 24,1 kilometrov. Zoznamovala som sa s prostredím, novou obuvou, ľuďmi okolo a nedokázala som sa prestať usmievať (aké klišé, nie?). Pod lesom sme obedovali májku hľadiac na kone, ktoré sa pásli na širokej lúke Muránskej planiny.
Ak mám byť však úplne úprimná, po prvom náročnom dni, miske guľášu a jednom čapovanom pive ma takpovediac vyplo. Od únavy ma silno bolela hlava a hneď po tom ako som zazipsovala spacák som zaspala tak tvrdo, že by ma len ťažko niečo zobudilo. A to som spala uprostred chodby, ktorá viedla do veľkej haly, kde sa uložili skoro všetci ostatní. Takže okolo mojej hlavy premávala hustá premávka unavených pútnikov, to vám poviem.
Trasa Muráň - Telgárt v sebe ukrývala naozaj famózne výhľady na slovenský kraj. Kopce, doliny, lúky plné farebných kvetov - národný park sa predsa nenechá zahanbiť. Spomienky na jednotlivé výhľady sa mi tak trochu zlievajú dokopy, pretože som nefotila veľa a úplne presne si nespomínam čo sa nachádzalo kde. Určite však nezabudnem ako sme kráčali s výhľadom na nádhernú Kráľovu hoľu a spievali si pieseň, ktorú každý slovák dôverne pozná. Idylka, nie?
V hlave mi okrem všetkých mládežníckych kresťanských piesní (ktoré sme spievali) či žalmov (ktoré mi v duši planuli ako chvála, keď som videla tu krásu sveta) zneli aj slová, ktorými sa niesla celá púť: "Nech sa mi stane podľa Tvojho slova." Ani to nemohlo prísť viac vhod ako po vypätých uplynulých týždňoch, kedy som žila v ohromnom zmätku. A pomohlo? Och a ako! Opäť som sa mentálne prefackala a povedala si: "Tamara, už sa konečne spamätaj!". A spamätala som sa? To sa ešte tak celkom nevie, uvidíme.
No ale späť k púti, putovanie druhého dňa, Telgárt - Hranovnica. 39 765 krokov na 25,5 kilometroch. Čakalo nás nekonečné množstvo zákrut, obed pod lesom a SPRCHA! Naozajstná sprcha v naozajstnej kúpeľni. "Budete sa sprchovať v rodinách." povedali. A človek sa potešil, i ten nováčik, ktorý nevedel aká skúška odvahy ho čaká. Na starého pútnika tam už čakali priatelia, ale na nového nečakal nikto. Nový si priateľa so sprchou musel nájsť. Ako? No predsa klasickým podomovým zvonením či klopaním na dvere. Napriek tomu, že nemám problém rozprávať sa s cudzími ľuďmi, som perfektný príklad zlatého stredu medzi extrovertom a introvertom, a toto, milí moji, bola pre mňa nočná mora. Fakt? Klopať cudzím ľuďom a vyvaliť na nich otázku či môžem použiť ich sprchu? Och. Ale prekonala som sa, teda sme sa. Šli sme dve, s mojou novou pútnickou kamarátkou, sme sa bojazlivo obšmietali po uliciach dediny a bojovali s myšlienkou "Ale veď bez sprchy ešte vydržíš ten jeden deň." Už sme to naozaj skoro vzdali a na päte sa otočili, nebyť tetušky, ktoré otvorila bráničku svojho dvora a scenár prepísala - ona sa opýtala nás, či by sme sa chceli osprchovať. Pretože okrem upotených ksichtov, strapatých vlasov a unavenej chôdzi nás určite prezrádzali aj typické šatky, ktoré svojou farbou značili, že patríme k červenej skupinke tejto púte.
To, čo nasledovalo po tom, doteraz považujem za jeden z pre mňa najsilnejších momentov uvedomenia a vďaky. Hneď po vstupe do domu nám teta ponúkla kávu a čaj. Obe sme sa rozhodli pre kávu, pretože po dvoch dňoch a 49 kilometroch to znelo ako manna z nebies. Lenže ja si celkom dlhodobo idem svoje kávové fajnšmekerstvo a radšej si nedám nič ako "nesku". Ale tu nešlo o mňa, absolútne nie. Tak som si tú kávu-nekávu dala, tete totiž robilo nesmiernu radosť, že svoju návštevu môže pohostiť. Strávili sme u nej skoro dve hodiny, najedli sme sa skvelých kakaových závinov a počúvali sme príbehy z jej života. Bolo to obohacujúce, hlavne vidieť tú jej obrovskú vďaku. Dlhodobo býva vo svojom dome sama a určite je rada za každú spoločnosť. Keď sme jej ďakovali odpovedala, že to ona ďakuje nám, pretože "Hosť do domu - Boh do domu."
V tretí deň putovania nás čakala trasa Hranovnica - Spišský Štvrtok. V ten deň môj mobil zmeral 23,1 kilometrov chôdze v 31 462 krokoch. Už sme omnoho viac kráčali po cestách, ktoré spájali obce na Spiši, teda cestách, po ktorých chodí mnoho áut. To však neznamenalo menej pekných výhľadov či zábavy počas jednotvárnej nekonečnej chôdze. Naďalej sme sa zabávali, spievali a cítili, že žijeme. Ja aj vďaka silnej bolesti v ľavom členku, ktorá sa každým dňom a pribúdajúcimi kilometrami stupňovala.
Spišský Štvrtok som poznala len z diaľky - vďaka pohľadu, ktorý sa na túto obec ponúka z diaľnice v smere do Popradu. Čím bližšie sme boli, tým krajšie táto obec pôsobila. Famózny kostol sv. Ladislava nás vítal a my sme spevom zdolali posledných pár metrov stúpania až k bráne kostola. Tam nás miestne tetušky privítali fazuľovou polievkou a obrovským množstvom koláčov od výmyslu sveta. Veď človek takéto chuťovky nemá ani doma, nie to že na putovaní. Highlightom tohto večera bola spontánne vytvorená hudobná zábava, ktorú sme ani neviem ako vytvorili sediac na betónových schodoch. Po pár minútach na školskom dvore pri telocvični tancovali a spievali desiatky ľudí, och to boli kopce radosti!
Napokon prišiel deň štvrtý a posledných pár kilometrov do Levoče. Čakal nás najhorší, teda najhustejší, dopravný úsek a my sme popritom ozlomkrky cvičili skupinovú hymnu, ktorú sme dokončili len deň pred tým. Pred Levočou nás organizátori motivovali nanukmi a podarilo sa nám tak prinavrátiť stratenú energiu. V Levoči som bola prvýkrát. Musím uznať, že toto malé mestečko ma celkom očarilo, pretože svojim vzhľadom pripomínalo Banskú Štiavnicu. Slávny chrám sv. Jakuba v centre mesta ma na prvú šupu chytil za srdce a dostal sa do rebríčka mojich obľúbených kostolov. Zvyšok soboty bol pohodový, pretože po sprche sme sa vybrali do naozajstnej dobrej reštaurácii, kde sme si dali varenú večeru pri ozajstnom stole s bielym obrusom a kovovým príborom. Možno sa vám zdá, že z toho robím vedu, ale tak predstavte si to. Nikdy som sa ničoho podobného nezúčastnila a zrazu štyri dni vkuse jedávam tri jedlá do dňa na zemi, pod lesom alebo uprostred lúky. To bol kultúrny šok!
Sobotný večer pokračoval záverečným programom pre všetkých účastníkov, na ktorom ma dojalo vystúpenie detí, ktoré boli extrémne roztomilé. To, že som v poslednej dobe z takýchto vecí rozcítená nebudem komentovať. Po pol jedenástej sme sa vo veľkom zástupe vybrali za definitívnym a posledným cieľom našej púte - na Mariánsku horu. Ľudia v meste nám tlieskali a mávali, pretože sme okolo nich prechádzali spievajúc na plné hrdlá. A naozaj nás čakala najnáročnejšia časť púte. Výstup na Levočskú horu sa zdá byť nekonečný, ak idete po tme, nevládzete a s každým stúpaním dávate do svojho spevu viac a viac energie. Nezradili nás však ani hlasivky a ani naše nohy. Úspešne sme prišli až k Bazilike Navštívenia Panny Márie a polnočná sv. omša mohla začať.
A aj zážitky, ktoré nasledovali po tom stáli za to. Pretože puding na malom prenosnom variči si o pol štvrtej ráno nevaríš každý deň a už vôbec nie v Levoči v predsieni športovej haly.
Ako som už aj napísala na svojom instagrame - keby som to celé mala zhrnúť jedinou vetou, bolo by to "O rok idem znova!!". Boli to nádherné dni mimo reality. Dni kedy netúžiš vyťahovať mobil, nechýba ti Facebook a ani nové časti obľúbeného seriálu na Netflixe. Dokonca ti nechýba ani mäkká posteľ či horúca sprcha. Pretože si užívaš prítomnosť každým dúškom a cítiš, že život je vlastne dosť fajn.
Toto bolo čierne na bielom, púť ako som ju vnímala ja. Verím však, že každý si z toho odniesol svojský zážitok či spomienku, ktorá sa od tých mojich odlišuje. Napriek tomu som naozaj presvedčená, že z tých skoro troch stoviek ľudí si ani jeden neodniesol negatívne pocity.
Tak čo, vidíme sa budúci rok v Muráni? Viac info: http://www.muranlevoca.sk/
Pred dvomi týždňami som dostala otázku, "Čo robíš 2.-7. júla?", na ktorú som automaticky odpovedala, že veď budem doma a potom v práci a tak. Vedela som na čo dotyčný naráža, pretože už dva mesiace predtým som dostala podobnú otázku, resp. pozvanie, nad ktorým som len mávla rukou. Ja predsa také veci nerobím. Pešia púť? Pffff, to nie je pre mňa. Ale tentoraz bolo niečo iné, pretože mi moja intuícia hneď dala do hlavy chrobáka, ktorý pobehoval hore dole a pýtal sa "A prečo nie? Prečo by to nebolo práve pre teba?" Takže trvalo cca 35 minút od otázky až po moju nalomenú, 85%nú súhlasnú odpoveď. Lebo ja rada a často počúvam svoju intuíciu.
Tak ubiehali dni a ja som si kupovala nové sandále, repelent, opaľovací krém, paštéty, hľadala som zapotrošený spacák a spisovala zoznam vecí, ktoré nesmiem zabudnúť zbaliť. Začiatok bol v Muráni a cieľom bola Levoča. Áno, išlo o kresťanskú mariánsku púť a ja som sa už nevedela dočkať, napriek tomu, že som len veľmi málo tušila čo ma vlastne čaká. Nejaká tá chôdza, ruženec či omša. Nič, čo by som doteraz nerobila.
Tohtoročná, v poradí už dvadsiata ôsma pešia púť bola výnimočná tým, že po dlhých rokoch nás (pútnikov) bolo vyše 270. Naozaj veľké množstvo ľudí a ja som na spočítanie tých pre mňa známych nepotrebovala ani všetky prsty jednej ruky. Ocitla som sa v nádhernom kraji medzi skvelými ľuďmi a od prvých minút som tušila, že to bude dobré.
Putovať sme začali v stredu. Denným cieľom bol Telgárt, guľáš a výhľad na Kráľovu hoľu. Mobil mi tvrdí, že v ten deň som prešla 34 990 krokov na trase dlhej 24,1 kilometrov. Zoznamovala som sa s prostredím, novou obuvou, ľuďmi okolo a nedokázala som sa prestať usmievať (aké klišé, nie?). Pod lesom sme obedovali májku hľadiac na kone, ktoré sa pásli na širokej lúke Muránskej planiny.
Ak mám byť však úplne úprimná, po prvom náročnom dni, miske guľášu a jednom čapovanom pive ma takpovediac vyplo. Od únavy ma silno bolela hlava a hneď po tom ako som zazipsovala spacák som zaspala tak tvrdo, že by ma len ťažko niečo zobudilo. A to som spala uprostred chodby, ktorá viedla do veľkej haly, kde sa uložili skoro všetci ostatní. Takže okolo mojej hlavy premávala hustá premávka unavených pútnikov, to vám poviem.
Trasa Muráň - Telgárt v sebe ukrývala naozaj famózne výhľady na slovenský kraj. Kopce, doliny, lúky plné farebných kvetov - národný park sa predsa nenechá zahanbiť. Spomienky na jednotlivé výhľady sa mi tak trochu zlievajú dokopy, pretože som nefotila veľa a úplne presne si nespomínam čo sa nachádzalo kde. Určite však nezabudnem ako sme kráčali s výhľadom na nádhernú Kráľovu hoľu a spievali si pieseň, ktorú každý slovák dôverne pozná. Idylka, nie?
V hlave mi okrem všetkých mládežníckych kresťanských piesní (ktoré sme spievali) či žalmov (ktoré mi v duši planuli ako chvála, keď som videla tu krásu sveta) zneli aj slová, ktorými sa niesla celá púť: "Nech sa mi stane podľa Tvojho slova." Ani to nemohlo prísť viac vhod ako po vypätých uplynulých týždňoch, kedy som žila v ohromnom zmätku. A pomohlo? Och a ako! Opäť som sa mentálne prefackala a povedala si: "Tamara, už sa konečne spamätaj!". A spamätala som sa? To sa ešte tak celkom nevie, uvidíme.
No ale späť k púti, putovanie druhého dňa, Telgárt - Hranovnica. 39 765 krokov na 25,5 kilometroch. Čakalo nás nekonečné množstvo zákrut, obed pod lesom a SPRCHA! Naozajstná sprcha v naozajstnej kúpeľni. "Budete sa sprchovať v rodinách." povedali. A človek sa potešil, i ten nováčik, ktorý nevedel aká skúška odvahy ho čaká. Na starého pútnika tam už čakali priatelia, ale na nového nečakal nikto. Nový si priateľa so sprchou musel nájsť. Ako? No predsa klasickým podomovým zvonením či klopaním na dvere. Napriek tomu, že nemám problém rozprávať sa s cudzími ľuďmi, som perfektný príklad zlatého stredu medzi extrovertom a introvertom, a toto, milí moji, bola pre mňa nočná mora. Fakt? Klopať cudzím ľuďom a vyvaliť na nich otázku či môžem použiť ich sprchu? Och. Ale prekonala som sa, teda sme sa. Šli sme dve, s mojou novou pútnickou kamarátkou, sme sa bojazlivo obšmietali po uliciach dediny a bojovali s myšlienkou "Ale veď bez sprchy ešte vydržíš ten jeden deň." Už sme to naozaj skoro vzdali a na päte sa otočili, nebyť tetušky, ktoré otvorila bráničku svojho dvora a scenár prepísala - ona sa opýtala nás, či by sme sa chceli osprchovať. Pretože okrem upotených ksichtov, strapatých vlasov a unavenej chôdzi nás určite prezrádzali aj typické šatky, ktoré svojou farbou značili, že patríme k červenej skupinke tejto púte.
To, čo nasledovalo po tom, doteraz považujem za jeden z pre mňa najsilnejších momentov uvedomenia a vďaky. Hneď po vstupe do domu nám teta ponúkla kávu a čaj. Obe sme sa rozhodli pre kávu, pretože po dvoch dňoch a 49 kilometroch to znelo ako manna z nebies. Lenže ja si celkom dlhodobo idem svoje kávové fajnšmekerstvo a radšej si nedám nič ako "nesku". Ale tu nešlo o mňa, absolútne nie. Tak som si tú kávu-nekávu dala, tete totiž robilo nesmiernu radosť, že svoju návštevu môže pohostiť. Strávili sme u nej skoro dve hodiny, najedli sme sa skvelých kakaových závinov a počúvali sme príbehy z jej života. Bolo to obohacujúce, hlavne vidieť tú jej obrovskú vďaku. Dlhodobo býva vo svojom dome sama a určite je rada za každú spoločnosť. Keď sme jej ďakovali odpovedala, že to ona ďakuje nám, pretože "Hosť do domu - Boh do domu."
V tretí deň putovania nás čakala trasa Hranovnica - Spišský Štvrtok. V ten deň môj mobil zmeral 23,1 kilometrov chôdze v 31 462 krokoch. Už sme omnoho viac kráčali po cestách, ktoré spájali obce na Spiši, teda cestách, po ktorých chodí mnoho áut. To však neznamenalo menej pekných výhľadov či zábavy počas jednotvárnej nekonečnej chôdze. Naďalej sme sa zabávali, spievali a cítili, že žijeme. Ja aj vďaka silnej bolesti v ľavom členku, ktorá sa každým dňom a pribúdajúcimi kilometrami stupňovala.
Spišský Štvrtok som poznala len z diaľky - vďaka pohľadu, ktorý sa na túto obec ponúka z diaľnice v smere do Popradu. Čím bližšie sme boli, tým krajšie táto obec pôsobila. Famózny kostol sv. Ladislava nás vítal a my sme spevom zdolali posledných pár metrov stúpania až k bráne kostola. Tam nás miestne tetušky privítali fazuľovou polievkou a obrovským množstvom koláčov od výmyslu sveta. Veď človek takéto chuťovky nemá ani doma, nie to že na putovaní. Highlightom tohto večera bola spontánne vytvorená hudobná zábava, ktorú sme ani neviem ako vytvorili sediac na betónových schodoch. Po pár minútach na školskom dvore pri telocvični tancovali a spievali desiatky ľudí, och to boli kopce radosti!
Napokon prišiel deň štvrtý a posledných pár kilometrov do Levoče. Čakal nás najhorší, teda najhustejší, dopravný úsek a my sme popritom ozlomkrky cvičili skupinovú hymnu, ktorú sme dokončili len deň pred tým. Pred Levočou nás organizátori motivovali nanukmi a podarilo sa nám tak prinavrátiť stratenú energiu. V Levoči som bola prvýkrát. Musím uznať, že toto malé mestečko ma celkom očarilo, pretože svojim vzhľadom pripomínalo Banskú Štiavnicu. Slávny chrám sv. Jakuba v centre mesta ma na prvú šupu chytil za srdce a dostal sa do rebríčka mojich obľúbených kostolov. Zvyšok soboty bol pohodový, pretože po sprche sme sa vybrali do naozajstnej dobrej reštaurácii, kde sme si dali varenú večeru pri ozajstnom stole s bielym obrusom a kovovým príborom. Možno sa vám zdá, že z toho robím vedu, ale tak predstavte si to. Nikdy som sa ničoho podobného nezúčastnila a zrazu štyri dni vkuse jedávam tri jedlá do dňa na zemi, pod lesom alebo uprostred lúky. To bol kultúrny šok!
Sobotný večer pokračoval záverečným programom pre všetkých účastníkov, na ktorom ma dojalo vystúpenie detí, ktoré boli extrémne roztomilé. To, že som v poslednej dobe z takýchto vecí rozcítená nebudem komentovať. Po pol jedenástej sme sa vo veľkom zástupe vybrali za definitívnym a posledným cieľom našej púte - na Mariánsku horu. Ľudia v meste nám tlieskali a mávali, pretože sme okolo nich prechádzali spievajúc na plné hrdlá. A naozaj nás čakala najnáročnejšia časť púte. Výstup na Levočskú horu sa zdá byť nekonečný, ak idete po tme, nevládzete a s každým stúpaním dávate do svojho spevu viac a viac energie. Nezradili nás však ani hlasivky a ani naše nohy. Úspešne sme prišli až k Bazilike Navštívenia Panny Márie a polnočná sv. omša mohla začať.
A aj zážitky, ktoré nasledovali po tom stáli za to. Pretože puding na malom prenosnom variči si o pol štvrtej ráno nevaríš každý deň a už vôbec nie v Levoči v predsieni športovej haly.
Ako som už aj napísala na svojom instagrame - keby som to celé mala zhrnúť jedinou vetou, bolo by to "O rok idem znova!!". Boli to nádherné dni mimo reality. Dni kedy netúžiš vyťahovať mobil, nechýba ti Facebook a ani nové časti obľúbeného seriálu na Netflixe. Dokonca ti nechýba ani mäkká posteľ či horúca sprcha. Pretože si užívaš prítomnosť každým dúškom a cítiš, že život je vlastne dosť fajn.
Toto bolo čierne na bielom, púť ako som ju vnímala ja. Verím však, že každý si z toho odniesol svojský zážitok či spomienku, ktorá sa od tých mojich odlišuje. Napriek tomu som naozaj presvedčená, že z tých skoro troch stoviek ľudí si ani jeden neodniesol negatívne pocity.
Tak čo, vidíme sa budúci rok v Muráni? Viac info: http://www.muranlevoca.sk/
Komentáre
Zverejnenie komentára