Bezočivosť

Toto obdobie mi vo veľkej miere slúži na kompletné rozpitvanie každej mojej nálady, reakcie a emócie. Toľko som sa o tom napočúvala a prečítala. Myslím o tom, ako je potrebné pri konfliktoch a negatívnych emóciách hľadať chybu v sebe, pýtať sa čo sa stalo, v sebe. Tak sa k tomu pomaly dostávam. Analyzujem úplne obyčajné bezvýznamné situácie a fakty. Pozorujem sa z diaľky aj zblízka. Čo na mňa má vplyv a na čo moje vedomie úplne kašle? Poviete si, aké banality, veď to je jasné. Ale čo ja viem? Mne to až tak jasné často nebolo, hlavne pri malých ohňostrojoch instatného hnevu, hah. Tak premýšľam, že čo viac môže byť sebaláska ak nie poznávať samú alebo samého seba do poslednej nitky, do poslednej emócie. Však práve my sami sme jediní kto s nami žije od začiatku až do konca. Ja sama som svojou parťáčkou v tomto živote a práve preto by som mala vedieť čo robím, prečo to robím, prečo to cítim a hlavne čo od života a okolia chcem.

Keď som minule čítala Vilikovského knihu Pes na ceste, oslovilo ma množstvo častí ale jeden úryvok medzi nimi obzvlášť svietil. A znel takto: „Najťažšie a možno aj najdôležitejšie je vedieť si z pestrého haraburdia života včas vybrať, na čom nám naozaj záleží. Zistiť, čo ako konkrétne, jedinečné bytosti nevyhnutne potrebujeme k šťastiu a na ostatné sa vykašľať. Nemyslím tým, že by sme mali nasilu odmietať dobrodenia či pôžitky, ktoré nám osud priveje do cesty, len by  sme na ich získanie nemali márniť čas a sily. Lenže to by sme sa najprv museli spoznať a uznať ako jedinečné bytosti a na to osamotenie, na tú nahotu treba odvahu. Niekto by ju dokonca mohol nazvať aj bezočivosťou.“

Verím, že keď dobre poznáme sami seba, vieme sa už automaticky nasmerovať na tie správne chodníky. Cesty, ktoré nám niečo majú dať a zároveň aj my niečo máme dať im. Odhliadnuc od toho ako veľmi neznášam vetu  „čo povedia ostatní“ Celkom dosť mi záleží na tom, aby sa so mnou ľudia cítili dobre. Preto ma napríklad desí predstava, že niekam meškám.. lebo nechcem, aby na mňa ľudia čakali. To je možno ten rozdiel medzi empatiou a tou pre niekoho posvätnou vetou „čo povedia ľudia...“ No ale to je jedno. Keď som sa už viackrát zamýšľala nad tým, čo ja vlastne od svojho života očakávam a čo chcem dosiahnuť došla som len k jednému záveru.  Ja fakt túžim po tom, aby mal svet zo mňa osoh, keď už to tu celé využívam. A najlepšie použiteľná v tomto svete budem, keď si budem na stopercent istá kým som.