Óda na jednu miestnosť

V priebehu nasledujúcich týždňov sa vrátim do Bratislavy len za jediným účelom. Odsťahovať sa z internátu v Mlynskej doline. Posledné mesiace som po ničom inom netúžila, ale realita, s ktorou to prichádza mi nie je až taká sympatická. Vziať štyri roky života na plecia za tri hodiny bude určite náročné. Viac ma však bolí fakt, že som sa s tým miestom poriadne nerozlúčila.

Napriek svojmu biednemu stavu bola predurčená stať sa obľúbenou a výnimočnou. Zo všetkých internátnych izieb, na ktorých som počas štúdia prebývala bola tou najškaredšou, v najhoršom stave. A predsa...

Najlepšie sa tam cítim v skorých ranných hodinách dňa, tesne po polnoci. Keď je ožiarená žltým svetlom stolnej lampy a mihotavým plameňom vonnej sviečky. V izbe sa nachádzajú dve staré, tvrdé postele a dva drevené stoly s kovovými stoličkami, ktoré vážia snáď pol tony. Keď stojíte pri vchodových dverách, na stole v ľavom rohu môžete vidieť množstvo vecí. Okrem iného napríklad tri kvetináče s rôznymi rastlinami, zápisník, perá a fixky, vitamíny, nový výtlačok literárneho magazínu a nedopitý hrnček harmančekového čaju. Nad posteľou sa týčia mohutné drevené police, ktoré si tiež bezpochyby zažili lepšie časy. Posledné dva roky slúžia najmä desiatkam kníh, štyrom analógovým fotoaparátom, niekoľkým zapísaným zošitom, škatuli s kozmetikou a keramickému riadu. Stena, ktorá tieto police drží sa postupom času zaplnila čiernobielymi fotografiami, plagátmi a mapami. Rada len tak sedím a zrakom behám po detailoch tohto malého vesmíru mojich nevyslovených pocitov.

V nočných hodinách, keď sa obyčajná izba stáva mojim obľúbeným miestom, medzi štyrmi stenami sa často ozývajú tóny piesní. Závisí od momentu, nálady a nastavenia, niekedy sú to britské alternatívne hudobné skupiny, inokedy zas muzikálové hity. Na druhej strane okenných tabúľ je o takomto čase ticho, až na dva razy v týždni, kedy sa do izby aj cez zatvorené okná dostáva falošný spev podgurážených vysokoškolákov. Balkónové dvere bývajú otvorené dokorán, aby čerstvý vánok prichádzajúci do miestnosti mohol kolísať bielu záclonu. Rada ho cítim na pokožke, aj v nose. Napríklad keď mieša vôňu malinovej sviečky s čajom.

Toto miesto je pod končekmi prstov drsné a zaprášené. Keď utieram z políc prach, musím si dávať pozor na triesky pod nechtami, je jednoduché si tu ublížiť. Niekedy toto miesto chutí trpko a slano ako smútok polnočných sĺz. Inokedy však dokáže chutiť ako čerstvé čučoriedky v horkej čokoláde.

Túžila som stelesniť spomienku na to miesto a nechať si ju v tomto verejnom albume aspoň na pamiatku. Level hry s názvom Bratislava I – život na internáte, skončil. Toto zvláštne obdobie považujem za akési načítavanie ďalšieho herného levelu – Bratislava II – život v podnájme.