CLOVER

Dostali sme v škole také zadanie s názvom "mesto snov", tak toto je ono.

Neveľké mesto na úpätí rozľahlých vrchov nebolo po obyčajnej ďateline pomenované

náhodou. Na konci trinásteho storočia sa istému škótskemu cestovateľovi prisnilo, že

má ukončiť svoje niekoľkoročné putovanie a usadiť sa na mieste, kde práve odpočíval.

Bál sa osudu, či božej pravice, a nemienil riskovať. Hneď v nasledujúcich dňoch začal

stavať prvý z domov. Roky ubiehali a bezmenné mesto rástlo na lúkach spolu

s ďatelinou lúčnou a rástli veru rovnako úspešne a rýchlo. Obchodníci, ktorí

prechádzali okolo, preto začali túto mladú usadlosť nazývať Clover.

Mesto ďatelín nemôže byť ničím iným, než prototypom všednosti. Clover mal pri mojej

poslednej návšteve päť tisíc osemstodvadsať obyvateľov. Z južnej strany ho objímajú

vinohrady a zo severnej husté lesy. Cez rozľahlé námestie, pomedzi staré vŕby tečie

potok a nechýba tam krčma, kostol či pekáreň. To je to obyčajné – to, čo nájdeme

všade.

Clover sa pribúdajúcimi rokmi stával lepším miestom pre život. Ľudia prichádzali na

výlety z rôznych krajov a po niekoľkodňovej dovolenke boli rozhodnutí tam zostať.

Dnes je to akýsi konglomerát kultúr, tradícií, náboženstiev a životov. Na námestí

oproti kostolu totiž stojí synagóga, vedľa krčmy sa nachádza obľúbený mliečny bar

a francúzska pekáreň sa po novom spojila s mexickou taqueríou. Komunitu, ktorú

obyvatelia tvoria preslávila ich súdržnosť a tímový duch. Ponúkajú svoje rôznorodé

talenty, aby spoločne tvorili mesto snov. Medzi ich obľúbené zákutia patrí tržnica –

miesto, kde akýkoľvek človek všetkými zmyslami odrazu cíti, že naozaj žije.

Prechádzky po stredovekých uličkách niekedy znejú ako ťahavé tóny huslí v prázdnej

miestnosti s vysokými stropmi. Inokedy sa zdá, že mesto viac vystihuje akordeón

s bendžom a ústnou harmonikou. Každý víkend sa z terás domov a reštaurácií

ozývajú tóny folklórnych piesní v rôznych jazykoch. Život tu znie o čosi lepšie.

V mojich spomienkach hrá Clover príjemnými farbami a chutí ako sloboda, radosť

a domov, po ktorom túži každý človek. Stojím na úpätí vinohradu a mesto mám ako

na dlani. S mojimi vlasmi sa pohráva vánok a vo vzduchu cítim dozreté hrozno. Do

uší sa mi dostáva cvengot zvončekov na krkoch oviec, ktoré sa vracajú do košiara.

Opäť odchádzam, ale už teraz cítim, že sa ešte vrátim, pretože musím. Pretože moje

bytie to potrebuje.