a spark of madness

“It’s rather ironic that we try to save others, but don’t believe anyone can do that for us.” Tú vetu hore vyslovila N raz uprostred noci, keď sme sa bavili o mne, o nej, o všetkých. V tej vete je snáď všetko čo ma vystihuje. Niet horšieho pocitu než pocit bezmocnosti vo chvíli, keď chcete človeku veľmi pomôcť. Keď viete, že sa trápi a vaše slová sú to jediné čo dotyčnému môžete ponúknuť ako oporu a aj tak urobia v tom prípade len minimum. Mala som obdobie, kedy som sa tvárila "drsne", ale v tom takom heartless slova zmysle. Myslela som si, že taká dokážem byť. Nezaujímať sa o ostatných. Snažila som sa chrániť pred svetom, pred okolím. Veď kto môže zlomiť srdce človeku, ktorý to srdce ani nemá, však? Presne o to mi šlo, nemať takéto hlbšie city voči nikomu. Chcelo to veľa úsilia a aj tak som to nakoniec vzdala. Ale nie len tak sama od seba. Jednoducho do môjho života prišiel a ja som sa od tej chvíle nevedela držať v úzadí, nebudovať si žiadne puto ani city. Zabudla s...

Anonym chce aby som písala o láske.  Ale ja neviem či viem písať o láske, skúsim to teda. Nejdem písať o láske k iným ľuďom. Nemienim písať ani o láske k zvieratám či nejakým hmotným veciam. Idem písať o láske. O láske k sebe samej.  Boli časy kedy som sa fakt nemala rada. Neznášala som svoj výzor, svoje telo. Pravdaže, nebolo to nič hrozné. Neplakala som kvôli tomu celú noc a ani som si nikdy naschvál neubližovala. Necítila som sa však šťastná a spokojná sama so sebou. Vždy som sa snažila čo najviac, byť šťastná . Celkom mi to aj šlo, myslela som si. Cez deň, keď som bola v spoločnosti iných ľudí, smiala som sa, usmievala a cítila sa šťastne, no bohužiaľ nie spokojne. Akonáhle som prišla domov a večer som trávila sama vo svojej izbe všetko sa zosypalo. Náladu som mala hlboko za bodom mrazu a všetko sa zdalo byť zlé. Vedela som, že aj keď sa budem akokoľvek snažiť nebudem spokojná a naozaj šťastná.  Vždy som na sebe videla vysoké čelo, škaredé zuby, ši...

Pred dvoma dňami ma postihol zvláštny pocit.  Cítila som sa ako v nočnej more, ktorú som mávala v detstve. Pár minút pred odchodom do školy keď som sa prezliekala a dokončovala linku na pravom oku. Ako vždy som si pustila hudbu, pretože ticho naozaj nemám príliš v láske. Nepamätám sa presne, ktorý song od Arctic Monkeys mi práve hral, keď som zacítila ten nepríjemný pocit.  Každý zvuk, ktorý sa v izbe ozýval, či už to boli moje kroky alebo sveter, ktorý som vyberala zo skrine  spôsoboval akúsi paniku. Strach, ktorý ma vždy budil zo spánku. Nepamätám sa kedy naposledy som mala tú nočnú moru , no bolo to dávno a teraz sa vrátila v takejto podobe.  Keď som si uvedomila čo sa deje, začala som panikáriť, pretože každý zvuk, ktorý som počula ma ťahal naspäť do toho strachu . Poviem vám, krvný tlak sa mi musel rapídne zvýšiť. Rýchlo som si vzala tašku, zatvorila som dvere. Schádzala som po schodoch, rýchlo, pretože som si myslela, že snáď to prestane. Toč...

Je blondínka. Nepravá, našťastie. Nepatrí k zarytým optimistom, pretože ako sama vraví, nemá na to dôvody. Niekedy, avšak, veľmi málo, sa stane, že zmení názor a dúfa. Dúfa, že to bude lepšie. Veriť , to je jej slovo. Jej pravidlo. Motto. Nemá to v živote ľahké, ale stále vie čo má urobiť. Vraví správne veci v správnej chvíli, občas sa však vyskytnú aj výnimky. Počúva hudbu, ktorú chce a je jej jedno čo vravia ostatní. Pomáha, vždy a každému. Nie je ako ja, je lepšia. Je naozaj, naozaj dobrá, v srdci. Keď je stredobodom pozornosti cíti sa výnimočne, ale je rada keď sa jej to nestáva často. Zvieratá má ešte radšej ako ja kávu , treba k tomu dodať niečo viac? Vie ako rozumieť mojim vtipom. Tancujeme spolu životom, ale nespievame lebo nepoznáme rovnaké texty. Je neodmysliteľnou časťou môjho života. Smejeme sa spolu každé ráno, keď sedíme v červenom trolejbuse s naším obľúbeným číslom. Smejeme sa aj poobede. Dokonca aj medzitým. Pi...

Vo vzduchu cítiť horúci vosk a slzy. Chce vstať, no kolená sa jej trasú.  Nevie sa pohnúť, nedokáže to. Už viac nič nedokáže. Prameň čiernych vlasov si zastrčí za ucho a utrie si mokré líca. Oči má červené, ale neštípu ju. Možno aj áno, no už to viac necíti. Už nič necíti. Pri svetle nočnej lampy strávi celú noc. Nikoho aj tak ráno nebude zaujímať prečo nespala. Pozerá sa do stropu. Nič nevidí, nič necíti, na nič nemyslí. Takto to bude predsa len lepšie. Vidí ako vychádza slnko a vie, že čoskoro musí začať žiť aj ona. Počuje tiché kroky svojej staršej sestry, ktorá sa ponáhľa do práce ako každé ráno. O pár minút jej malý brat vrieska, pretože ho nevlastná matka núti jesť raňajky. Aj tak ich nezje, ako vždy. Vojde do malej kúpeľne zo sivastým nádychom. Na stenách sú kresby jej brata, na zemi pohodené špinavé uteráky. V zrkadle už dlhšiu dobu nevidno odraz, no to aj tak nikoho netrápi. Otočí kohútikom a umyje si studenou vodou tvár. Vráti sa do...