a spark of madness

Iný postoj, dokonca v prvej osobe. A ja len rozmýšľam čo z toho sa mi páči viac. Posledné mesiace vo mne pomaly rástla neskonalá túžba utiecť. Keď som umývala dlážku v hale, chcela som všetko hodiť za seba a utekať. Bežať dole ulicou a neobzerať sa. Potom nasadnúť na prvý autobus a ak by taký neprišiel, stopovala by som autá. Keď som vyberala taniere z umývačky riadu a pomaly ich ukladala do skrinky. Chcela som nepozorovane odomknúť zadné dvere a preliezť plot. Skrinku by som určite zabudla zatvoriť a možno by sa mi jeden tanier vyšmykol z rúk. Spadol by na zem a rozbil by sa na maličký, drobný prach, no i na veľké nebezpečné kusy. Keď som polievala kvety v záhradke pred domom rozmýšľala som o tom najviac, pretože vtedy by to bolo až príliš jednoduché. Párkrát som to dokonca skúsila. Neboli to oni, kto ma zastavil, ale môj strach. Chcela som utiecť, pretože som vedela, že svet, všetko tam vonku, čaká práve na mňa .

Dnes takto, ako som sľúbila. Niečo z mojej hlavy. Síce krátke, ale uvažujem, že keby som sa viac potrápila a rozvinula tento námet, mohlo by to byť fajn. Utiekla 28. júna. Začínalo sa stmievať. V tom čase mala umývať riad, ktorý sa nahromadil po večeri. Namiesto toho využila, že v dome bolo pätnásť ľudí a nikto jej nevenoval ani štipku pozornosti. Veci mala zbalené v hnedom plátenom vaku, ktorý našla pár mesiacov dozadu v škatuli v podkroví. Vtedy jej dovolili vziať si odtiaľ päť vecí. Celé podkrovie bolo preplnené rôznymi taškami, škatuľami, starými bicyklami, obrazmi aj knihami. Vzala si teda päť vecí a vrátila sa k bežným stereotypným prácam v dome. Mohlo by sa zdať, že sa jej tam žilo dobre, bez toho aby ju niekedy pohlcovali myšlienky o odchode. Mala strechu nad hlavou aj plný žalúdok. Ona však netúžila po pokoji a stereotype, chcela niečo viac. Stačilo by prejsť cez žitné pole dlhé štyri kilometre, za ktorým sa nachádzala diaľnica. Tá pre ňu znamenala veľa. Bola to šanca na ...

Červený lak na nechtoch mala olúpaný, všimol si to hneď ako si sadol vedľa nej. Autobus bol preplnený. Vrava ľudí sa v uzavretom priestore väčšmi ozývala. Pozrel sa na ňu znova. Nenápadne. Hľadela von oknom, cez ktoré prenikali slnečné lúče. Oči sa jej leskli akoby sa každú chvíľu mala rozplakať. Túžil opýtať sa jej či je v poriadku, nedokázal však vysloviť ani hlásku. Cítil jej prenikavú, no zároveň nevtieravú vôňu. Voňala ako jarné ráno, keď človek pri východe slnka kráča po ulici a s radosťou dýcha čerstvý vzduch nového začiatku. Nervózne žmolil v prstoch kus šálu, ktorý mal na krku. Tak veľmi sa s ňou chcel rozprávať, no nedokázal to. Už len desať sekúnd a šanca sa vyparí. Znova sa na ňu pozrel, vzdychol si a pokrútil hlavou. Autobus zastal a on sa pobral k dverám. Vystúpil a snažil sa vymotať z davu ľudí, ktorí stáli na zastávke. Do tváre mu udrel ostrý severný vietor, čoskoro začne snežiť. Ruky si skryl do vrecák a so sklonenou hlavou kráčal domov. Všetko bolo fuč.  Chcela...

“It’s rather ironic that we try to save others, but don’t believe anyone can do that for us.” Tú vetu hore vyslovila N raz uprostred noci, keď sme sa bavili o mne, o nej, o všetkých. V tej vete je snáď všetko čo ma vystihuje. Niet horšieho pocitu než pocit bezmocnosti vo chvíli, keď chcete človeku veľmi pomôcť. Keď viete, že sa trápi a vaše slová sú to jediné čo dotyčnému môžete ponúknuť ako oporu a aj tak urobia v tom prípade len minimum. Mala som obdobie, kedy som sa tvárila "drsne", ale v tom takom heartless slova zmysle. Myslela som si, že taká dokážem byť. Nezaujímať sa o ostatných. Snažila som sa chrániť pred svetom, pred okolím. Veď kto môže zlomiť srdce človeku, ktorý to srdce ani nemá, však? Presne o to mi šlo, nemať takéto hlbšie city voči nikomu. Chcelo to veľa úsilia a aj tak som to nakoniec vzdala. Ale nie len tak sama od seba. Jednoducho do môjho života prišiel a ja som sa od tej chvíle nevedela držať v úzadí, nebudovať si žiadne puto ani city. Zabudla s...

Anonym chce aby som písala o láske.  Ale ja neviem či viem písať o láske, skúsim to teda. Nejdem písať o láske k iným ľuďom. Nemienim písať ani o láske k zvieratám či nejakým hmotným veciam. Idem písať o láske. O láske k sebe samej.  Boli časy kedy som sa fakt nemala rada. Neznášala som svoj výzor, svoje telo. Pravdaže, nebolo to nič hrozné. Neplakala som kvôli tomu celú noc a ani som si nikdy naschvál neubližovala. Necítila som sa však šťastná a spokojná sama so sebou. Vždy som sa snažila čo najviac, byť šťastná . Celkom mi to aj šlo, myslela som si. Cez deň, keď som bola v spoločnosti iných ľudí, smiala som sa, usmievala a cítila sa šťastne, no bohužiaľ nie spokojne. Akonáhle som prišla domov a večer som trávila sama vo svojej izbe všetko sa zosypalo. Náladu som mala hlboko za bodom mrazu a všetko sa zdalo byť zlé. Vedela som, že aj keď sa budem akokoľvek snažiť nebudem spokojná a naozaj šťastná.  Vždy som na sebe videla vysoké čelo, škaredé zuby, ši...

Pred dvoma dňami ma postihol zvláštny pocit.  Cítila som sa ako v nočnej more, ktorú som mávala v detstve. Pár minút pred odchodom do školy keď som sa prezliekala a dokončovala linku na pravom oku. Ako vždy som si pustila hudbu, pretože ticho naozaj nemám príliš v láske. Nepamätám sa presne, ktorý song od Arctic Monkeys mi práve hral, keď som zacítila ten nepríjemný pocit.  Každý zvuk, ktorý sa v izbe ozýval, či už to boli moje kroky alebo sveter, ktorý som vyberala zo skrine  spôsoboval akúsi paniku. Strach, ktorý ma vždy budil zo spánku. Nepamätám sa kedy naposledy som mala tú nočnú moru , no bolo to dávno a teraz sa vrátila v takejto podobe.  Keď som si uvedomila čo sa deje, začala som panikáriť, pretože každý zvuk, ktorý som počula ma ťahal naspäť do toho strachu . Poviem vám, krvný tlak sa mi musel rapídne zvýšiť. Rýchlo som si vzala tašku, zatvorila som dvere. Schádzala som po schodoch, rýchlo, pretože som si myslela, že snáď to prestane. Toč...

Je blondínka. Nepravá, našťastie. Nepatrí k zarytým optimistom, pretože ako sama vraví, nemá na to dôvody. Niekedy, avšak, veľmi málo, sa stane, že zmení názor a dúfa. Dúfa, že to bude lepšie. Veriť , to je jej slovo. Jej pravidlo. Motto. Nemá to v živote ľahké, ale stále vie čo má urobiť. Vraví správne veci v správnej chvíli, občas sa však vyskytnú aj výnimky. Počúva hudbu, ktorú chce a je jej jedno čo vravia ostatní. Pomáha, vždy a každému. Nie je ako ja, je lepšia. Je naozaj, naozaj dobrá, v srdci. Keď je stredobodom pozornosti cíti sa výnimočne, ale je rada keď sa jej to nestáva často. Zvieratá má ešte radšej ako ja kávu , treba k tomu dodať niečo viac? Vie ako rozumieť mojim vtipom. Tancujeme spolu životom, ale nespievame lebo nepoznáme rovnaké texty. Je neodmysliteľnou časťou môjho života. Smejeme sa spolu každé ráno, keď sedíme v červenom trolejbuse s naším obľúbeným číslom. Smejeme sa aj poobede. Dokonca aj medzitým. Pi...