a spark of madness

Dostali sme v škole také zadanie s názvom "mesto snov", tak toto je ono.

V toto upršané piatkové popoludnie sa mi zachcelo trochu sentimentality. Zamýšľam sa totiž nad priateľstvami. Nad ich rôznorodosťou, intenzitou, nad ich trvaním a chybovosťou. Aká veľká súčasť života sa dokáže stať z tak obyčajných priateľstiev! Sú priateľstvá, ktoré trvajú krátko a sú silné, ale sú aj také, ktoré začali v škôlke a trvajú až do smrti. Pre mňa sú priatelia doslova druhou rodinou, v ktorej som bezpodmienečne prijatá so všetkými svojimi chybami. Mám vďaka tomu napríklad dve sestry, ktoré som nikdy nemala. Mám priateľstvá, ktoré sa zakladajú na rovnakom vnímaní sveta a mám aj také, ktoré sú úplne opačné, pretože čo je lepšie ako rôznorodosť v žití života? Mám priateľov, ktorí mi rozumejú bez slov a mám aj priateľov, ktorí mi síce niekedy nerozumejú, ale nemusím sa im vysvetľovať. Mám aj takých, ktorí ma zranili a premýšľam, či by som ich ešte mala volať priateľmi. Ale priznám sa, mám aj takých, ktorých som zranila ja. No...

Toto obdobie mi vo veľkej miere slúži na kompletné rozpitvanie každej mojej nálady, reakcie a emócie. Toľko som sa o tom napočúvala a prečítala. Myslím o tom, ako je potrebné pri konfliktoch a negatívnych emóciách hľadať chybu v sebe, pýtať sa čo sa stalo, v sebe. Tak sa k tomu pomaly dostávam. Analyzujem úplne obyčajné bezvýznamné situácie a fakty. Pozorujem sa z diaľky aj zblízka. Čo na mňa má vplyv a na čo moje vedomie úplne kašle? Poviete si, aké banality, veď to je jasné. Ale čo ja viem? Mne to až tak jasné často nebolo, hlavne pri malých ohňostrojoch instatného hnevu, hah. Tak premýšľam, že čo viac môže byť sebaláska ak nie poznávať samú alebo samého seba do poslednej nitky, do poslednej emócie. Však práve my sami sme jediní kto s nami žije od začiatku až do konca. Ja sama som svojou parťáčkou v tomto živote a práve preto by som mala vedieť čo robím, prečo to robím, prečo to cítim a hlavne čo od života a...

Habera spieval o krátkych láskach, ja neustále myslím na krátke radosti. Pocity krátkodobého šťastia, ktoré mi zohrejú krv v žilách a zodvihnú ťažké kútiky úst. Pretože niekedy stačí okamih, aby sa moje srdce rozbúchalo a oči zarosili. A vždy ma dokáže prekvapiť z akých maličkostí sa viem tešiť. Napríklad som si istá, že na strednej sa mi endorfíny v mozgu uvoľňovali najmä vďaka seriálom a kapelám, z ktorých existencie som sa nesmierne tešila. Po rokoch to znie nanajvýš detinsky, hlavne keď sa nad tým zamýšľam takto nahlas. Ale raz za čas to príde. Dobrý seriál, skvelé postavy, príbeh, na ktorý sa naviažem a lusknutím prsta som zrazu vo fangirl nebi. Jednoducho krátka radosť. Do tejto kategórie spadá aj hmotné šťastie, akým dlhé roky nazývam koláče. Koláče v kaviarňach ku káve. Čokoládové koláče. Naposledy mi len spomienka na taký jeden robila radosť celý týždeň. Čokoládový s karamelom? V útulnej malej cukrárni v malom škótskom meste? I mean, come ooon! To je ono, krátka ...

V priebehu nasledujúcich týždňov sa vrátim do Bratislavy len za jediným účelom. Odsťahovať sa z internátu v Mlynskej doline. Posledné mesiace som po ničom inom netúžila, ale realita, s ktorou to prichádza mi nie je až taká sympatická. Vziať štyri roky života na plecia za tri hodiny bude určite náročné. Viac ma však bolí fakt, že som sa s tým miestom poriadne nerozlúčila. Napriek svojmu biednemu stavu bola predurčená stať sa obľúbenou a výnimočnou. Zo všetkých internátnych izieb, na ktorých som počas štúdia prebývala bola tou najškaredšou, v najhoršom stave. A predsa... Najlepšie sa tam cítim v skorých ranných hodinách dňa, tesne po polnoci. Keď je ožiarená žltým svetlom stolnej lampy a mihotavým plameňom vonnej sviečky. V izbe sa nachádzajú dve staré, tvrdé postele a dva drevené stoly s kovovými stoličkami, ktoré vážia snáď pol tony. Keď stojíte pri vchodových dverách, na stole v ľavom rohu môžete vidieť m...

Vchádzam čítajúc nápis na dverách – IKEA emócií, zážitkov a spomienok. Nájdem u Teba všetko, čo hľadám, aj to, o čom som ani nevedela, že potrebujem.

haiku vo mne, ja v haiku Prestaň štrngotať. Bez modliviek to nerob, Hnevali by sa. __ Prázdny žalúdok, vlasy v tvári a smäd po novej idei. __ Jarná pochybnosť, príde vôbec to leto? Už! Vďakabohu. __ Smiechové jamky v súzvuku tvojho hlasu. Ten zvuk mám rada. __ Modrosť oblohy zahalila môj smútok a ten hneď zmizol. __ Myšlienka v hlave môže rozpútať boje. Dávaj si pozor. __ Nie je to prosba, len prestaň plakať. Stačí. Usmej sa, prosím. __

Existuje niekde kamasútra pre život? Zabudli sme totiž, ako si ho užiť A tak sa deň za dňom stal bezbrehou onaniou Nalinkovaným pornom bez deja. Každú živelnú erekciu radosti zakrývame kúskom plastového prezervatívu, aby sme stretu vagíny s penisom neublížili. Ale záleží na tom vôbec? Vibrátoru sa vybili baterky, spermie uschli. Orgazmus života prišiel nečakane a po ňom nie je už vôbec nič.

Keď sníš a chceš sa toho zbaviť, otravné je to jak nádcha.. Bol horúci večer uprostred suchého leta a v malej izbe sa ozývali prerývané vzlyky. Sivý ventilátor nepravidelne vrčal a víril dusný vzduch. Sedela na chladnej podlahe a objímala si kolená. Obloha menila farby v priebehu sekúnd. Ružová. Oranžová. Fialová. Pohyby stromov boli nekoordinované, no upokojujúce. Aké by to bolo keby...? No aké?  Nazvala by som to skôr besnenie. Áno, toto pomenovanie je lepšie. Odtrhla som sa z reťaze reality a be snila som. Už odkedy si pamätám, rada som len tak ležala v posteli a vytvárala si v hlave obrazy skreslenej reality, po ktorej som túžila. Čo by som mala oblečené, ako by som vyzerala, čo by som hovorila a ako by som sa správala. Také moje vlastné krátke príbehy ako vystrihnuté z Wattpadu. Po rokoch som si konečne uvedomila, aké nesprávne to môže byť, keď popustím uzdu fantázie. Pretože ľudia, ktorí sú súčasťou mojej reality a stanú sa aj súčasťou snenia nie sú rovnakými osobam...

Pred dvomi dňami som sa vrátila zo štvordňového putovania po slovenskej krajine.  A toto sú moje dojmy v slovách. Muráň-Levoča 2019

“This is a city of shifting light, of changing skies, of sudden vistas. A city so beautiful it breaks the heart again and again.” - Alexander McCall Smith A tak opäť raz o Edinburghu. V prvej časti s názvom Auld Reekie som svoje výlevy ukončila najviac klišoidne ako sa len dalo. "Načasovanie môjho života je však trochu iné. Ktovie, možno Edinburgh o pár rokov budem nazývať domovom. A možno sa tam už nikdy nevrátim." Ah, Tamara, no mohla si toto? Už som v tom čase predsa vedela, že do Edinu sa jednoducho ešte vrátim. A stalo sa - presne o 365 dní som vstúpila na škótsku pôdu do kvapiek chladného škótskeho dažďa.  Desať minút pred nástupom do lietadla som celkom náhodne natrafila na pieseň od Kataríny Málikovej, Nová Krajina . Táto pieseň sa tak lusknutím prsta stala soundtrackom môjho výletu. Odhalila všetko, čo som nosila v srdci a nedokázala som to konkrétne pomenovať. Odíď, túžba. Som z teba neslobodná. Dokola a dokola, pokiaľ som si ju nevryla do mozgu a me...